História obce
História našej obce
V antikvariáte som natrafil na 727 stránkový zborník s názvom Monitoring situácií rómskych osád na Slovensku 1999 – 2005. Zaujímavý bol tým, že išlo o terénny výskum v troch susediacich okresoch Prešov, Bardejov a Sabinov, kde sa nachádza 130 rómskych osád. Pre moje potreby som sa venoval okresu Sabinov. Vo väčšine prípadov mená osôb ako aj miestne názvy sú pseudonymami. Napríklad: Lipany sú Pupeny, Rožkovany= Rohlíkovce, Hanigovce sú Brutalice, Pečovská Nová Ves je Pečená Ves, Milpoš=DLUHOŠ.
Históriu dluhošských, resp. milpošských rómov autor čerpal z kroniky obce a hlavne z besied s miestnymi „gadžovskými“ a hlavne rómskymi obyvateľmi. Podľa autora Štepana Bolfa z Plzenskej univerzity sa Rómovia do Milpoša prisťahovali cca v 20.rokoch 19.storočia zo susednej obce Brutalice (Hanigovce). Usadili sa v blízkosti pánskeho majera v dome č.147 určeného na demoláciu. Išlo o rodinu kováča Štefana Červeňáka, ktorého prezývali GRIBOŠ. Postupne tu vyrastali tri hlinené chyže. K ním patrila záhrada so slivkovým sadom. Griboš a jeho synovia vyrábali „valky“ (nepálené tehly) a pomáhali majoritnému obyvateľstvu. Griboš sa venoval aj hudbe, hral na basu s kapelou z blízkych Rožkovian. Tesne pred druhou svetovou vojnou Griboš a jeho manželka podľahli týfusu. V osade ostali jeho deti: Štefan, Andrej, Ján, Marta a Terézia. Ján v čase smrti rodičov mal 5 rokov, Štefan s Andrejom neskôr pokračovali v otcovom remesle – v kováčstve.
Roky 1939 až 1945 autor nazýva rokmi Slovenského štátu a toto obdobie okrem Židov postihlo aj Rómov, ktorým sa vtedy hovorilo CIGÁNI. Vtedajšie zákony ukladali vtedajším predstaviteľom obce presťahovať Cigánov mimo dediny. Určil sa im priestor medzi Morvanicovú Úboču a Jaseňom a medzi potokom a starou cestou z Červenice. Tam bývajú doteraz. História osady od konca vojny do roku 1989: Osada sa začala rozrastať o nové chyže. Štefan aj Andrej odchádzajú za prácou do Čiech. Svoje rodiny ponechali v osade. Ján si priviedol družku z Ostrovian a založil si vlastnú rodinu. Ján výskumníkom povedal o drastickej udalosti – pogromu na osadníkov v roku 1963. Vtedy niekoľko opitých mužov napadlo osadu… V sedemdesiatych rokoch mali Rómovia svojho poslanca Jozefa Bilého, druha jednej z Janových dcér. Poslanec Jozef Bilý sa snažil presadiť zavedenie elektriny a pitnej vody do osady. Podarilo sa mu presadiť iba studňu. V 80.rokoch sa Bilý s rodinou presídlil do Tanvaldu (Čechy), v osade ostalo cca 50 obyvateľov. Obecný úrad nechal namontovať kovovú lavicu cez potok, starosta pridal veľkokapacitný kontajner. Počet chyží v čase výskumu bol 11. Chyže sú z dreva oblepené blatom, podlaha hlinená. Dva chyže sú maltované. Iba dva chyže majú popisné čísla 146,147 a ostatné chyže sú postavené bez stavebného povolenia. Keďže v osade nie je zavedená elektrina, osadníci využívajú autobatérie, ktoré si nabíjajú u „ gadžov“ v dedine. Jedna rodina vlastnila benzínovú centrálu na výrobu elektriny. V čase výskumu bolo zistené, že v osade nie je WC, preto obyvatelia využívajú prírodu. Oproti osade na hlavnej ceste je autobusová zástavka. Neďaleko nej je prepožičané políčko na pestovanie zemiakov a zeleniny. V osade majú psov i sliepky. Nežobrú, peniaze si zadovažujú prácou. Milpošskí Rómovia ako uvádzajú výskumníci nemajú zlú povesť. Dokonca sú hodnotení ako tí lepší Cigáni, čistotnejší, kultivovanejší, ochotní sa podielať na prácach v dedine. Trvalý pobyt dostávajú iba zosobašení. Na degešov a priživníkov sa pozerajú s opovržením. Osada nemá skúsenosti s homosexualitou. Takto to videli výskumníci.
Ja pridávam jednu historku, keď som ako vojak základnej služby prišiel na dovolenku, matka môjho rómskeho rovesníka Štefana Červeňáka, Erža, mi hovorila, že aj jej syn Štefan je na vojne, že či som ho tam nevidel.
Mikuláš Adzima
Juraj Figura, alias Tutľa, sa narodil v roku 1861 Jánovi Tutľa-Figurovi. Jurajova manželka sa volala Zuzana a bola z rodu Darákových. V tomto manželstve sa narodilo 6 dcér – Anna, Zuzana, Alžbeta, Mária, Verona a Katarína.
Prvej dcére dali meno Anna, ktorá sa narodila 1873, zomrela 1930. Anna sa vydala za Michala Mizeráka (1873-1935), bývali na Štolni. Okrem iných detí mali syna Michala (1910-1962), ktorý bol ženatý s Annou rod. Urvinitkovou (1908). Z tohto manželstva sa narodil Andrej (1930).
Druhá dcéra Zuzana sa narodila roku 1881, zomrela 1962, vydala sa za vdovca Jána Straku (1861-1927), ktorému porodila Jozefa, Michala, Štefana, Petra, Andreja, Máriu a Veronu. Ján zahynul pri banskom nešťastí v USA v roku 1927. Zuzana potom žila u syna Juraja z prvého manželstva Jána.
Tretia a štvrtá dcéra sa narodili ako dvojičky a volali sa Mária a Alžbeta (1883). O Alžbete som sa nedozvedel nič, mohla zomrieť veľmi mladá, alebo sa vysťahovala do USA. Mária sa vydala v roku 1903 za Jána Adzimu (1878) v Hanigovciach. Mali deti: Jána – slúžil v Ťahanovciach a utopil sa v Hornáde cca v roku 1927, Andreja, Máriu, Annu, Helenu a Juraja.
Juraj Figura, alias Tutľa, bol v podstate bohatý gazda, mal pole a množstvo oviec, o ktoré sa nedokázal sám postarať a hovorilo sa, že keď mu nakosené seno-krmivo pre ovce zhnilo, tak ho to tak vzalo, že 20. júla 1905 si dobrovoľne siahol na život. Ostali po ňom 2 nezaopatrené dievčatá Verona a Katarína.
Piata dcéra Verona sa v roku 1906 vydala za manželovho brata svojej staršej sestry Juraja Adzimu z Hanigoviec (1880-1945), s ktorým mala deti Jána (1907), Annu (1908), môjho otca Juraja (1911), Máriu, Veronu, Alžbetu. Matka Verona 20. januára 1920 zomrela na španielsku chrípku. Otec Juraj sa druhý raz oženil a zobral si Alžbetu Hrabčákovú z Hanigoviec, s ktorou mal ešte tri deti – Helenu, Štefana a Katarínu. Aj druhá manželka mu v roku 1928 zomrela. Jurajov osud spečatila črepina z kaťuše, ktorá jeho telo 21. januára 1945 roztrhala. Po prechode frontu bol pochovaný na milpošskom cintoríne ako jediná civilná obeť vojny z Milpoša. Hovorilo sa, že meno Juraj v tomto rode prináša nešťastie a tak po mojom otcovi Jurajovi, ktorý zomrel 46 ročný na porážku, sa meno Juraj nevyskytuje.
Najmladšia dcéra Katarína sa vydala za Požonského do Ľutiny. Jej osud som nesledoval.
Priezvisko Figura pochádza z Harčár-Lúčky a predpokladá sa, že ich predkovia boli hrnčiari. Vychádzam z toho, že hrnčiari trpeli chorobou, ktorú lekári poznali ako colica figuralis, ku ktorej dochádzalo pri výpale hlineného riadu a figuriek, ktoré boli zdobené glazúrami, z ktorých sa pri výpale uvoľňovali jedovité výpary a tie spôsobovali spomínanú chorobu. Tutľa bola prezývka vychádzajúca z utajovania skutočností, ktoré nechceli, aby sa dostali na verejnosť. V minulosti boli rodiny mnohodetné, vydávali a ženili sa medzi sebou. Ako poznamenala Mária Kokoruďová, v Milpoši bol skoro každý s každým v blízkom, alebo vzdialenom príbuzenskom vzťahu.
Mikuláš Adzima
Fanušikovia genealógie sa venujú výskumu rodov. Ja som sa zameral na milpošské rody. Už pri sčítaní ľudí v roku 1857 priezvisko Baňas, písané v tvare Banyasz je v sčítacom hárku napísané, že v dome číslo 8, bývala Anna Banyasz narodená v roku 1787 so svojimi deťmi Annou narodenou roku 1839, Andrejom 1840 a ženatým synom Michalom nar. 1834, ktorého manželka sa volala Mária rodená Kalapírová (1840). Nevedno kedy sa Michal s Máriou zosobášili, ale vychádzajúc zo sčítacích hárkov z roku 1869 a matriky gr.kat cirkvi farnosť Ľutina sa dozvedáme, že roku 1864 sa im narodil syn Andrej, roku 1866 syn Ján, roku 1869 sa narodil syn Michal, 1870 Demeter, 1873 Juraj, 1875 sa narodil Jozef, 1877 Mária, 1880 Anna. Roku 1882 sa narodil druhý Andrej ( pravdepodobne ten prvý zomrel), roku 1887 Štefan a v roku 1889 Matej.
Sledoval som dvoch bratov Juraja a Štefana už aj preto lebo si zobrali za manželky dcéry Andreja Urvinitku (1835 – 1937, najdlhšie žijúci Milpošan, hrob pri vchode do cerkvi). Juraj si vzal Máriu, Štefan sa oženil so Zuzanou. Štefan a Zuzana sa zosobášili roku 1906. V roku 1905 Štefan odišiel za pracou do Ameriky. Existuje o tom registrácia v lodných záznamoch (Ellis Island), že sa nalodil v prístave Hamburg na loď Blucher a do New Yorku priplával 19.decembra. Na otázku za kým ide odpovedal, že za bratom do Brandewile. V tom istom lodnom zázname sa nachádzal aj 18 ročný Matyas Urvinitka a 24 ročný Ján Kandráč. V lodných záznamoch som našiel ďalšieho Milpošana Jozefa Baňasa, ktorý ako 25 ročný odišiel z prístavu Antwepy, loďou Tensiton a do New Yorku prišiel 23.mája 1900 , šiel k bratovi Jurajovi Baňasovi do Triedantu. Juraj pricestoval do USA ako 26 ročný dňa 9.februára 1902 a mal pri sebe 20 dolárov.
Vráťme sa k manželom Štefanovi a Zuzane rodenej Urvinitkovej. V tomto manželstve sa narodili tri deti Ján, Štefan a Mária. Mária sa vydala za Jána Kišeľaka a postavili si dom poniže majera. Štefan 1912 sa oženil s najmladšou dcérou Jána Straku Máriou narodenou 1922, deti: Štefan 1942, Michal 1945. Helena 1943, Mária 1947, Oľga 1950. Ján mal prezývku Majster a s manželkou Máriou rodenou Petrušovou mali deti: Ján 1937, Maria 1941, Margita 1935, Emil 1950 a Terézia 1947 . Dve deti zomreli
Neviem ako sa dostali Ján a Štefan na súčasné funduše, ale v sčítacom hárku z roku 1940 Štefan býval v dome č.40. Podľa Márie Hlopkovej-Baňasovej kým Ján postavil dom bývali u Štefana. Na zadnej stene Jánovho domu je v omietke vyrytý rok 1940 .
Etymologický význam priezviska Baňas: Priezvisko pochádza z maďarského jazyka Banyasz a preložené do slovenčiny znamená baník. Pri výskume rodu Baňas boli použité pramene: sčítacie hárky, matriky gr.kat cirkvi-farnosť Ľutina, záznamy o cestujúcich do USA ( Ellis Island) a zoznam prihlásených na presídlenie na Ukrajinu. Ide o materiály voľne dostupné na internete.
Mikuláš Adzima
Stalo sa to v marci 1945. Po prechode frontu cez Milpoš pozbierali mŕtvoly Nemcov a pochovali ich na obecnom cintoríne. Keďže ich pochovali plytko, stalo sa, že keď sa sneh roztopil, hlina sa rozmočila a z nakopenej rozmočenej hliny vytŕčala vojenská čižma. Okolo cintorína prechádzal istý žiak, celý preľaknutý utekal za učiteľom a hovorí: „Nemci vychádzajú z hrobu.“ Pán učiteľ sa tam išiel pozrieť a keď videl vojenskú čižmu trčiacu z hrobu, poslal žiaka za richtárom a ten zariadil vykopanie hlbšej jamy, do ktorej mŕtvolu nemeckého vojaka presunuli.
Nemecké zdroje uvádzajú, že na Milpošskom cintoríne bolo pochovaných 9 nemeckých vojakov. Pri exhumácii v júli 1993 bol nájdený iba jeden identifikačný štítok a ten patril Matyasovi Ebnerovi, nar. v roku 1914 v Grödne-Rakúsko.
Pozostatky nemeckých vojakov boli presunuté na vojenský cintorín do Zborova, kde boli znova pochovaní. Matiasovi Ebnerovi patrí hrob číslo 64 na vojenskom cintoríne v Zborove.
Mikuláš Adzima
Problémy s priezviskom má mnoho ľudí, ani moje priezvisko sa týmto problémom nevyhlo. Raz mojich predkov písali ako Adzima, inokedy ako Hadzima. Ktoré priezvisko mám používať mi pomohol učiteľ Džombák, ktorého manželka pochádzala z Hanigoviec, podobne ako moji predkovia. Ako správny učiteľ zistil z matričných záznamov mojich predkov, že aj moji predkovia boli zapísaní ako Adzimovci a že v neskoršom období bolo pridané písmeno H. Vysvetlil to tým, že Adzimovci mali veľa detí, ako hadzina (po slovensky hydina). Ľudia si osvojili aj pomenovanie Hadzima. Mňa iritovalo takéto pomenovanie a začal som pátrať po význame a pôvode môjho priezviska. Dočítal som sa, v knihe Nové obzory č.7, že takto volajú chlebovinu pozostávajúcu iba z múky, vody a soli, čiže bez kvásku. Pri ďalšom pátraní som zistil, že korene tohto pomenovania pochádzajú z gréckeho spojenia, kde A znamenalo bez kvásku, zjednodušene povedané bezkváskový chlieb. Má to aj biblický význam, kedy Židia utekali z egyptského zajatia, zabudli si zobrať so sebou kvások a tak museli jesť bezkváskový chlieb. Na túto pamiatku Židia slávia sviatok nekvasených chlebov.
Prvý Adzima, ktorý prišiel do Milpoša, sa volal Andras, bol z Jakorisu – Jakovian. Priženil sa do domu č.14, manželkou mu bola Anna, rodená Matvejová (Matvijová). Keďže mal iba jedného syna Jána a ten sa oženil do Olejníkova a dcéry vydajom prevzali priezvisko po manželoch, priezvisko Adzima sa smrťou 98 ročného Andreja z Jakovian v Milpoši končí.
Až v roku 1904 sa Ján Adzima z Hanigoviec, narodený 1878 priženil do rodiny Jána Figuru – Tutľu, ktorý mal iba dcéry. Ján si vzal za manželku Máriu. 21.júla 1905 sa otec Márie, Ján Figura – Tutľa, rozhodol predčasne ukončiť svoj život (cca 45 ročný). V roku 1906 sa brat Jána Adzimu, Juraj, narodený 21. júla 1880, rozhodol oženiť so sestrou manželky Jána – Veronou. V roku 1907 sa im narodil syn Ján, 1909 dcéra Anna a 1911 sa narodil môj otec Juraj, 1913 sa narodila Mária, 1916 Verona, 1919 Alžbeta. V roku 1920 matka siedmych detí Verona Adzimová (moja babka) zomrela na španielsku chrípku. Vdovec Juraj sa oženil druhý raz. Z tohto manželstva sa narodili tri deti: Helena 1923, Štefan 1925 a Katarína 1927. Môj otec Juraj 1911 sa v roku 1938 oženil a za manželku si vybral Veronu, narodenú roku 1917 z Livovskej Huty, z rodu Vasiľa Kyjovského 1882-1945 a Márie, rodenej Šuťákovej. Prvý v tomto manželstve sa narodil Ján 1939, Margita bola druhá 1941 a v roku 1946 prichádza na svet autor tohto príspevku Mikuláš, štvrtá bola Mária 1954. Medzi Máriou a Mikulášom zomreli tri deti.
Adzimovci v Hanigovciach bývali na začiatku dediny. Najstarší z nich sa volal Mikuláš a narodil sa pred rokom 1800, jeho manželka Mária pochádzala z Livova. Mali 7 detí. Prví dvaja zomreli. Tretí Ján 1808 sa oženil s Máriou z Jakovian, pravdepodobne to bola vdova, lebo mala dve priezviská – Gajdošová a Dujavová. Mali 5 detí. Roku 1838 sa narodil Pavol, ktorý sa oženil s Máriou Mikolajovou a mal s ňou desať detí – štyroch chlapcov a šesť dievčat. Najstarší Andrej 1874 sa po smrti manželky oženil druhý raz a presťahoval sa do Milpoša – Pastovník. Spomínaní Ján a Juraj sa priženili do Tutľových – Figurových. Štefan 1885 odišiel do USA, kde sa usadil. Na rodičovskom ostala najmladšia dcéra, ktorá sa vydala za Posilného, ktorý padol v prvej vojne. Odchodom mužských potomkov z Hanigoviec rod Adzimových v Hanigovciach zaniká. Podobný osud postihol aj milpošských Adzimovcov.
Mikuláš Adzima
Každý pri svojom narodení dostane nejaké meno.V minulosti sa mená dávali podľa svätcov – napr. Ján, Mária, Anna alebo Jozef – to boli bežné mená. Aby sa od seba odlíšili, začali sa používať odvodeniny od otcovho mena napr. Janova Mária, alebo od matky (najčastejšie keď sa dieťa narodilo slobodnej matke) Hanin Joško, toten z kraja a pod. Roku 1563 Tridenský koncil nariadil zapisovať narodených-pokrstených, sobášených, ale aj pochovaných do kníh zvaných matriky. Toho sa chytila aj svetská moc a tak panovník Jozef II. vydal spis 1. novembra 1786, v ktorom je uložené používať priezviská. Tie sa vytvárali rôznymi spôsobmi. Tak napríklad priezvisko PENCAK je odvodené od maďarského slova pénz-peniaz, skôr minca. Prečo sa tak dialo som neskúmal. V Milpoši sa priezvisko Pencak vyskytovalo skôr, lebo už pri sčítaní obyvateľstva v roku 1859 je toto priezvisko zapísané v zozname. Bývali v dome č.26, ktorého majiteľom bol Lucian Péchy. Hlavou domu bol Ján Petruš, narodený v roku 1812, jeho manželka sa volala Anna a bola z rodu Šoltés, narodená v roku 1817. Ich deti boli Anna, narodená 1839, Mária 1842, Štefan 1845, Alžbeta 1851 a Ján narodený v roku 1854. V sčítacom hárku z roku 1869 v tomto dome bývali už len manželia Ján a Anna a deti Alžbeta a Ján. Pencakovci, ako je uvedené v sčítacích hárkoch boli rímskokatolíci a ja som matriku rímskokatolíckej cirkvi
nemal k dispozícii. V gréckokatolíckej matrike je záznam, že 1.októbra 1869 sa narodila Mária, ktorej rodičia boli Andrej Pencak a Mária Figurová. Ďalší záznam je z roku 1870, kedy sa Michalovi Petrušovi alias Penczakovi a Márii, rodenej Čirikovej, 11.februára narodil syn Michal. Záznam z roku 1872 udáva, že 11.mája sa Márii Penczakovej narodil syn Ján s poznámkou illija finus. 25. júla toho istého roku sa Michalovi Penczakovi a Márii Čirikovej narodil Šimon. Manželom Michalovi Petrušovi a Márii rod. Čirikovej sa narodil syn Štefan 12. januára 1874. V roku 1876 sa Márii Penczakovej narodil 8.apríla syn Štefan s poznámkou provaricatria. 8.decembra sa manželom Michalovi Petrušovi, alias Penczakovi a Márii Čirikovej narodil syn Matej, ktorého krstnými rodičmi boli Ján a Mária Petruš-Szolený. Z toho mi vychádza, že rod Petruš-Szolený pohltil rod Pencák. Záznam z roku 1880-sobáše Ján Penczak – 26 ročný si berie za manželku 20-ročnú Mariu Dragonovu, ktorým sa 7. augusta 1884 narodila Helena. Záznam z roku 1887 je o smrti Jána Penczaka, ktorý zomrel 12.novembra. U tohto záznamu je poznámka gemelis Goosel Borufréni Capellasna, farnosť Pečovská Nová Ves.
Aj keď sa priezvisko Penczak v Milpoši už nevyskytuje, ešte aj v roku 2022 sa hovorí – „Idem do Pencaka pri cerkvi“. Pri bádaní v rode Baňas som sa stretol s Pencakom a tiež dom povyše obecného úradu patril Jozefovi Petrušovi, ale volali sme do nich do Pencaka.
Mikuláš Adzima
Zvony sú technické, výtvarné a hudobné diela slúžiace pre cirkevné a svetské účely. Sú zhotovované zo zvonárskeho bronzu, ktorý sa skladá zo 78% medi a 22% cínu. Sú vyrábané zlievarenskou technikou roztaveného bronzu do formy. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a tvaroch podľa objednávky. Najväčší zvon na svete je uložený v Moskve a volá sa Kolokol, bol odliaty v roku 1734, jeho priemer je 660 cm a hmotnosť 201 924 kg. Histórie zvonov siahajú do predkresťanského obdobia a ich hlavnou funkciou je vydávanie mohutného zvuku, ktorým sa v cirkvi zvolávajú veriaci k bohoslužbám, ale slúži aj k vyzývaniu k modlitbám. K svetským účelom sa zvony používajú ako hlásiče nebezpečenstiev. Ešte v osemdesiatych rokoch 20.storočia boli zvony oficiálne ustanovené ako prostriedok k vyhláseniu chemického poplachu. Výrobca zvonov musel byť odborník na tvorbu modelu, musel ovládať a dbať na správne zloženie bronzu, ale aj formovacej hmoty, postupu odlievania, zdobenia, ale aj akustík, aby zvon vydával požadovaný zvuk. Zvonárom sa nazýval aj odborník na zvonenie. Za dobrého zvonára bol považovaný ten, ktorý dokázal zosúladiť zvonenie naraz na troch zvonoch.
V rámci mojich bádaní milpošskej histórie som sa okrajovo venoval aj zvonom v troch milpošských chrámoch (grécko a rímskokatolíckych a neexistujúcej pravoslávnej kapličke). V tomto príspevku sa kvôli blížiacemu sa jubileu budem venovať zvonom v gréckokatolíckom chráme. Vo veži chrámu (turni) sú zavesené tri zvony. Vonkajší priemer na spodnej hrane najväčšieho zvonu je 69 cm, vnútorná výška 46 cm, stredný zvon ma priemer 54 cm a najmenší 47 cm a vnútorná výška je 42 cm. Na spodnej časti najväčšieho zvonu je nápis Rudolf Friedman Sabinov, v strednej časti je nápis azbukou Chvalite imja hospodne, žertvovali Miľpošane živuščie v Amerike v godu 1923 – Chválte Pánovo meno, darovali Milpošania žijúci v Amerike roku 1923. O zvonároch Friedmanovcoch zo Sabinova, ako aj o ich dielni, sú iba strohé záznamy, preto som sa obrátil na bývalú pracovníčku Mestského múzea v Sabinove Máriu Chmeliarovú, od ktorej som dostal vysvetlenie, ktoré uvádzam v plnom znení: „Čo sa týka milpošských zvonov, podľa fotografií ich skutočne vyrobil Friedman v Sabinove, kde mali zvonolejársku dielňu. Friedmanovci boli židovská rodina, zvonolejár Rudolf zomrel niekedy ešte za prvej ČSR. Ostatní členovia rodiny boli postupne vyvezení do koncentračných táborov, kde zahynuli. O dielni sa u nás nezachovali mne známe dokumenty.“ Múzeum v Trnave vydalo brožúru Corpus campanarum Slovaciea, kde je uvedený zoznam slovenských zvonolejárov a pod písmenom F sa nachádzajú dvaja Friedmanovci, Adolf a Samuel. O Adolfovi som sa dozvedel, že sa narodil v roku 1869 pravdepodobne v Sabinove a zomrel v tom istom meste 23.3.1937. Bol synom Samuela Friedmana, narodeného roku 1828 a umrel 19.1.1910 pravdepodobne v Sabinove. Zvonolejarská dielňa stála na Hlavnej ulici č. 2, kde sa toho času nachádza obchodný dom. Zistil som tiež, že zvony od Friedmana sa nachádzajú aj v Haniske pri Prešove.
Peter Rudolf Manoušek napísal krásnu knihu Zvonářství, ktorú ukončil posolstvom zvonov: Živých zvolávam, mŕtvych oplakávam, blesky rozháňam. Týmto posolstvom aj ja uzatváram svoj príspevok o milpošských zvonoch, aj keď by sa o nich dalo ešte veľa napísať.
Mikuláš Adzima
Katastrofy, vojny, ale aj epidémie ukončia mnoho ľudských životov. Ani mnou sledované teritórium Milpoš a Hanigovce sa tomu nevyhlo. Obyvateľstvo tohto kraja zažilo roky neúrody, z nej plynúceho hladu, vojny a rabovania.
Z matričných úradov gréckokatolíckej cirkvi Ľutina roky 1840 až 1900 v položke „pochovaní“ som zistil, že roky 1870-1873 boli veľmi zlé. Najhoršie to bolo v roku 1873, kedy zomrelo až 53 ľudí.
Prevažna väčšina obyvateľov zomrela na choleru a variolu. Kým variola postihovala hlavne deti v zimných mesiacoch, v letných mesiacoch kosila ľudí cholera celého vekového spektra. Variola sa viac vyskytovala v Milpoši, cholera v Hanigovciach. Najviac postihnutých boli rody Čekan, Šurin a Petruš. Skoro z každého domu niekto zomrel, niekde z rodiny aj dvaja, našli sa prípady, kde v rodine zomreli aj traja ľudia. Domnievam sa, že aj starý hanigovský cintorín bol nahradený novým, pretože už nebolo kde pochovávať. Správca farnosti Ľutina (do ktorej patrili Milpoš, Hanigovce, Olejníkov) Anton Rojkovič, si musel povolať pomocníka, aby zvládali pochovávať zomrelých dôstojným spôsobom.
V dnešnej dobe COVID-u 19 je potrebné si pripomenúť viac ako inokedy, že v dejinách ľudstva sa epidémie vyskytovali v rôznych podobách. Pretože neboli účinné lieky, podliehalo im viac ľudí. Nebolo by na škodu veci rozobrať detailnejšie, nie iba dôsledky-úmrtia, ale aj príčiny vznikajúcich epidémií, čím by sa zabránilo masovému šíreniu ochorení.
Mikuláš Adzima
Doteraz známy rok, kedy bol po prvý raz spomínaný Milpoš, bol rok 1775, kánonická vizitácia. Archivár rodu Péchy – Albert Gardonyi dal dohromady úradné listiny, ktoré knižne usporiadal a vydal Martin Roškanin. Tieto listiny potom bádatelia ďalej dešifrujú. Pečovskonovovesčan Ondrej Matisovský je jedným zo zanietených bádateľov zaoberajúci sa rodom šľachtickým – rodom Péchy. Kým Tom Kraky zostavil detailný rodokmeň rodu Péchy, Ondrej Matisovský sa podujal na veľmi ťažkú úlohu vzhľadom na vtedajší spôsob písania a štylizácie. Zo starého maďarského jazyka preložiť do súčasného moderného slovenského jazyka texty jednotlivých listín, nadviazal tým na prácu Martina Roškanina, ktorý vo svojej bádateľskej práci zozbieral mnoho archívnych materiálov a spolu s prekladateľkou pani Markuškovou to predložili s odkazmi v knižnej podobe verejnosti.
V Gardonyiho listine evidovanej pod číslom 346 sa MILPOŠ spomína dvakrát, raz v roku 1727 a druhý raz v roku 1720, čím by sa prvá spomienka na Milpoš posunula o 55 rokov do minulosti.
V listine 346 sa dedičia panstva po Gašparovi Péchymu dohodli na nariadeniach o hospodárení a ochrane majetku, ako aj o trestoch a pokutách pri porušení nariadení. Keďže Ondrej Matisovský hodlá vydať svoje výskumy knižne, nechcem porušiť jeho autorské práva a preto je tento príspevok iba veľmi krátky.
Výťah textu z Gardonyiho listiny 346: „ Ittém eodem anno 1720 Die 13 marti. Censeribaltatot földes urak altal Henigtieknek köbles földiek az eöszzi és tavaszi mezérekben ( tudnikik mélpos feli es kit eok haromteni héjak tavaszi mezéjeket mely consoribalt köblekbűl az urak csinaltak falusiaknak in genere diceat 138 ¼, 1/8, 1/16,szamlaltattot ad Cub.4 fel vetettek azért mingyarast féldes ulakfelyeb specificalt dikázokra reszven két foritntot es haszon negy pinszt, esset arra ad simplam diccam per 33 denarios.“
Mikuláš Adzima
Na východnej strane milpošského cintorína sa nachádza náhrobný kameň s údajmi:
*7.5.1876 Kozlov, † 5.2.1937 Milpoš
Priezvisko Polesný sa v Milpoši vyskytlo iba v rokoch 1936-39. Vznik ČSR bol poznačený ťažkosťami, hlavne na Slovensku, kedy sa časť vtedajšej inteligencie nechcela prispôsobiť novej situácii a presťahovala sa do Maďarska, respektíve nechcela sa podieľať na budovaní spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vznikla potreba zaplniť miesta po odídencoch. Keďže na Slovensku bolo málo inteligencie, vedenie nového štátu rozhodlo o pomoci Slovensku z radov českej inteligencie. Na Slovensko sa vtedy dostalo mnoho českých učiteľov, medzi nimi aj Zdenka Polesná, ktorú osud zavial v roku 1936 do Milpoša. Po čase sa k Zdenke do učiteľského bytu prisťahovala jej matka a neskôr aj jej šesťdesiatročný otec Bohumil. Zdenkina matka Františka si Milpoš obľúbila, zmenu ťažšie znášal Bohumil, v polovici januára 1937 dostal chrípku a k tomu sa ešte zhodou nešťastných okolností podchladil a dostal silný zápal pľúc, ktorému 5. februára 1937 podľahol. Bol pochovaný na milpošskom cintoríne, kde mu dcéra Zdenka, správkyňa školy, spolu s matkou dali postaviť náhrobok s krížom a pamätnou doskou. Osud k starému pánovi Bohumilovi nebol príliš naklonený, viac šťastia mali jeho potomkovia – syn Bohumil, ale aj vnuk Bohumil, ktorý na svet prišiel v roku, kedy jeho starý otec odišiel do večnosti.
V roku 2008 Ing. Bohumil Polesný so sestrou Máriou Popadincovou, rod. Polesnou navštívili Milpoš, kde ich na Obecnom úrade privítal starosta obce Ladislav Rabatin.
Až sa raz ocitnete na milpošskom cintoríne, zastavte sa pri hrobe pána Bohuslava Polesného, tíško rozjímajte a nezabudnite, že z jeho potomstva vzišla učiteľka, ktorá v rokoch 1936 až 1939 pôsobila na milpošskej škole ako jej správkyňa.
Mikuláš Adzima
Na milpošskom cintoríne, jeho východnej časti, v druhom rade, neďaleko hrobu mojich rodičov sa nachádza zaniknutý hrob, v ktorom sú pochované tri obete vraždy. Málo ľudí v Milpoši žije a ešte menej tých, ktorí si pamätajú udalosti, ktoré sa odohrali v polovici roka 1945.
V dome č.45, na Pastovníku bývala slobodná matka Helena s dvoma deťmi. Keď ju susedia nevideli nejaký čas vychádzať z domu, informovali v Hanigovciach bývajúcu jej matku, vdovu po Andrejovi Homišanovi, vojakovi, ktorý padol v prvej svetovej vojne v bitke pri Gorliciach 2. mája 1915. Matka sa vybrala z Hanigoviec do Milpoša preveriť čo sa stalo dcére, prečo ju už dlhšiu dobu nevideli ľudia vychádzať z domu. Keď nazrela cez malé okienko, naskytol sa jej hrozivý pohľad. Krvavé škvrny na podlahe i stene nasvedčovali, že sa tu stalo niečo hrozné. Zavolali políciu a tá začala vyšetrovanie. Zistila, že Helena mala rozťatú hlavu a jej dve deti, šesťročná Boženka a bábätko v kolíske mali strelné rany.
Vyšetrovaním sa zistilo, že tento čin spáchal ani nie dvadsaťročný Michal, miestny obyvateľ, ktorému Helena povedala, že čaká od neho dieťa. Michal na to akoby nereagoval, odišiel na zábavu, kde sa veselo bavil s dievčatami. Helena vstúpila do miestnosti, kde Michal tancoval a vylepila mu pred všetkými prítomnými zaucho, ktoré sa jej stalo osudným. Odišla do svojho domčeka na Pastovníku, ktorý stál v susedstve Michalovej rodiny. Michal takto ponížený a potúžený alkoholom prišiel v noci do domu Heleny. Tá mala pri posteli sekeru, ktorou jej zaťal do hlavy. Chvíľu ešte spolu zápasili, Michal vytiahol pištoľ a pri zápase netrafil len Helenu, ale jej šesťročnú dcéru Boženu a bábätko ležiace v trávnici, ktorá bola priviazaná o povalové trámy – tragare. Zakrvavené šaty, ako aj sekeru a pištoľ hodil do studne. Vyšetrovatelia mravenčou prácou dokázali vypátrať vraha. Michal sa priznal a rozpovedal vyšetrovateľom príbeh, ktorý vyšetrovatelia zapísali a poskytli prokurátorovi.
Ten podal trestné oznámenie na Michala za čin vraždy, kde boli tri obete. Súd Michala odsúdil na dvadsaťštyri rokov, pretože ešte nebol plnoletý, trest sa mu skrátil na polovicu. Odpykal si ho v bani Handlová, kde sa vyučil stolárskemu remeslu, našiel si tam partnerku Máriu s podobným osudom. Mal s ňou tri krásne dcéry, ktoré sa o činoch svojich rodičov nikdy nedozvedeli. Je o nich známe, že chodia na hrob svojich rodičov každoročne spomínať. Dokonca dali za nich odslúžiť svätú omšu v šaštínskom kostole Panny Márie.
Helena a jej deti spia svoj večný sen v zabudnutom hrobe na Milpošskom cintoríne. Zabudnutom preto, lebo matka Heleny, krátko na to zomrela a matka Michala, v tom čase už vdova, aj so súrodencami sa v roku 1947 odsťahovala na Ukrajinu. Naskytá sa otázka, prečo bol osud tak krutý k Helene, najprv jej otec padol vo vojne, rodina sa od tej doby nepozviechala a potom Helena a jej deti zišli z tohto sveta krutou smrťou.
Mikuláš Adzima
Z 34 milpošských domov v roku 1857 boli Péčiovci majiteľmi 24 domov. Figurovci bývali v dvoch domoch 29 a 30. Z toho sa dá dedukovať, že išlo o majetnejší rod, aj keď Figurovcov bolo iba desať z 220 obyvateľov osady Milpoš.
Rod pochádza pravdepodobne z Harcsar-Lucsky, kde Figurovci pracovali ako hrnčiari. Vychádzam z choroby, ktorou trpeli hrnčiari – colica figuralis (hrnčiarska kolika). Hrnčiari pracovali s glazúrami, ktoré sa nanášali na hrnce a pri výpale vznikali nebezpečné plyny spôsobujúce otravu, v lepšom prípade len koliku. V Milpošských podmienkach sa zaoberali chovom oviec, predajom vlny, výrobou syra a chovom dobytka. Zo sčítacieho hárku z roku 1857, ako aj z cirkevnej matriky je možné sa dozvedieť, že mali prezývku Tutľa (písane po maďarsky Tutlya). V Slovníku slovenského jazyka je slovo ututľať vysvetľované ako zabrániť rozšíreniu niečoho, čo treba udusiť, utlmiť, potlačiť. Pod bodom dva Pravopisný slovník slovenského jazyka to vysvetľuje ako pričiniť sa o to, aby niečo nevyšlo najavo. Túto prezývku prebral aj farár Rojkovič. Počas môjho pobytu v Milpoši sme Figurovcov delili na Adamojoška a Tutľojoška, kde nositeľmi boli Jozef 1842, ale aj 1872 a Adam 1838.
Rodom Figurackým sa zaoberám preto, lebo môj starý otec Juraj Adzima 1880, spolu so svojim bratom Jánom 1878 sa priženili do spomínaného rodu. Dvaja bratia si vzali dve (Máriu a Veronu) zo šiestich dcér Juraja Figuru 1861-1905. Dcéra Zuzana sa vydala za vdovca Jána Straku 1861 -1927, Katarína sa vydala za Požonského do Ľutiny, ďalšia sa vydala za Mizeráka spod Štolni.
Zaujímavou osobnosťou v tomto rode bol Andraš 1857, ktorý sa oženil s Annou Kolcunovou, zarobil peniaze v Amerike, nakúpil role, vyrábal drevené domčeky. Žil na Potokoch. Je pochovaný na starom kamenickom cintoríne.
Súčasní Figurovci (Tutľovci) Jozef – poštár, Juraj a Mária vydatá za Jozefa Mizeráka sú vnukmi Jozefa 1872.
V Milpoši žili ľudia, ktorí okrem skutočného priezviska mali aj prezývku, ktorá dnešnej generácii už nič nehovorí. Pre zachovanie historickej pravdy o Milpoši sa práve im chcem venovať. Kto si už dnes spomenie na také prezývky ako bola Zuzka Ďurého, Uľa Oňďová, Joško Ulin, Hrobarík, Blažovský, Plafčankino, Baťuško.
História je o ľuďoch, ale aj pre ľudí súčasnej generácie.
Mikuláš Adzima
Veľkosť človeka sa dá hodnotiť aj podľa toho, čo robí okrem svojho zamestnania naviac pre spoločnosť, aké má záujmy a ako ich prezentuje na verejnosti. Martin Roškanin je človek so širokým rozsahom záľub. Ak by som to mal zhrnúť do jedného slova, to slovo by bolo ČERGOV. Čergov je pohorie nachádzajúce sa na východnom Slovensku a zasahuje do štyroch okresov, Bardejov, Sabinov, Stará Ľubovňa a Prešov.
Ing. Martin Roškanin v roku 2006 vytvoril stránku cergov.sk, kde detailne dokumentuje prírodu a kraj. Stránka je rozčlenená do oblastí: príroda, miestopisy, turistika, história a dokumenty. Svoje práce publikoval knižne a časopisecky. Spomeniem šesť jeho základných prác:
Regestár oblasti pohoria Čergov, ktorý zahŕňa listiny týkajúce sa pohoria ako aj blízkeho okolia.
Metácia chotára Pečovská Nová Ves z roku 1322.
Metácia starých Hanigoviec z roku 1411.
Stredoveká obec Kisajto a vznik obce Hanigovce.
Zaniknuté horské osady Ambrušovce a Baranie.
Vybrané listiny Alberta Gardonyiho, kde na obale použil chotárne názvy usadlostí Milpoš z roku 1720.
Z množstva informácií o Milpoši som vybral vývoj názvu obce.
V roku 1398 sa Hanigovce písali ako Henneng.
Rok 1404 (archív Prešov- listiny Uz U, fascikel XLVII,Nr 18 je napísané pomenovanie Kyshennyng).
Rok 1411 Gardonyi pomenúva Hanigovce ako Nouahennyngh.
Rok 1558 už sa spomína Puszta Hennyk.
Rok 1563 Pwsztahanigocz.
Rok 1578 Pwuzta-Hennyngh.
Rok 1722 (dokument z maďarského archívu Budapesť, listina P 536, box 4) sa spomína už Milpoš v tvare Milypos.
Rok 1766 sa Milpoš označuje ako Pusztamezo.
Rok 1775 sa v listine nachádzajúcej sa v Biskupskom archíve Košice Distriktualia vol.18, fasc.1,nr.1 použil výraz Puszta Hanigoc alias Milpos.
V spomínaných prácach Martina Roškanina, študenti, bádatelia, ako aj široká verejnosť nájde mnoho užitočných informácií a nemusia sa prehrabávať v archívoch, ktoré sú písané v maďarčine, to pre nich urobili Martin Roškanin a prekladateľka Kveta Markušová.
Mikuáš Adzima
V knihe zomrelých matričného úradu Liptovský Mikuláš, ročník 1945, strana 271, pod poradovým číslom 139, je zápis o úmrtí milpošského rodáka MICHALA MATVIJU, ktorý ako 26. ročný zahynul v oslobodzovacích bojoch Liptovského Mikuláša.
Boje o Liptovský Mikuláš trvali viac ako dva mesiace (február až apríl 1945) a boli to strety prvého československého armádneho zboru s Červenou armádou na jednej strane proti nemeckým a maďarským jednotkám na strane druhej. Po bojoch na Dukle, Branisku, pri Važci a Východnej postúpil 1.československý armádny zbor do Liptovského Hrádku. Tu sa front zastavil z dôvodov, že vrchné velenie Červenej armády zamýšľalo viesť hlavný úder po poľskej strane severne od Tatier smerom na Ostravu a z juhu viesť útok cez Bratislavu a Brno. Niektorí stratégovia uvažovali na Slovensku vytvoriť kotol podobný stalingradskému. Nemci pri Liptovskom Mikuláši vybudovali silné obranné valy a pozorovateľne, takže útočiace vojsko (Rusov a 1.československý armádny zbor) mali ako na dlani. Tretieho februára 1945 útočiace jednotky sa pokúšali prelomiť nemeckú obranu, nepodarilo sa. Útoky potom zopakovali šiesteho a trinásteho februára, tiež neúspešne. 3.marca 1.čsl. armádny zbor v súčinnosti s 24. streleckou divíziou Červenej armády dosiahli niekoľko čiastkových úspechov. Od 3. do 11.marca podnikli celkom 64 útokov. Dochádza k výmene vyčerpaných vojakov, čo Nemci využili a v noci z 9. na 10.marca zaútočili v sile dvoch peších plukov a 11.marca bolo československé a sovietske jednotky z Mikuláša vytlačené. Vrchné velenie ČA a 1.ČSAZ urobilo analýzu neúspechov , boli vykonané personálne zmeny a rozhodli sa zničiť nemecké pozorovateľne aj za pomoci partizánov. 30.marca ráno o štvrtej podniklo útok na Jalovec, ktorý oslobodili, zmocnili sa Trsteného a severnej časti Bobrovca. Na obranu Jalovca boli prisunuté dve batérie protitankových diel a tri batérie mínometov. Východne od Jalovca zaujala palebné postavenie aj čata 120 mm húfnic na priamu streľbu proti nemeckej bojovej technike. Mikuláš bol oslobodený až 4.apríla, v čase ako Bratislava, preto aj Mikulášske vojenské operácie ostali v tieni oslobodenia Bratislavy. Mnoho bolo obetí i ranených, jedným z nich bol v úvode spomínaný Michal Matvija z Milpoša, otec vtedy dvojmesačného syna Jozefa, ktorý mi poskytol jeho fotografiu i úmrtný list.
Podarilo sa mi natočiť rozhovor s priamym účastníkom bojov o Mikuláš, ten však bude námetom ďalšieho môjho príspevku.
Mikuláš Adzima
Darmo by ste dnes v Milpoši hľadali pravoslávnu kaplicu, ostal tam iba drevený kríž a dom, ktorý slúžil na bývanie kňaza a tiež ako fara. K vzniku, ako aj zániku tejto komunity v Milpoši chcem venovať tento príspevok. Na prielome 19. a 20.storočia mnoho ľudí emigrovalo do USA, medzi nimi bolo aj mnoho pravoslávnych veriacich zo Slovenska, ktorí po návrate začali hovoriť o obnove pravoslávia. Už v roku 1901 urobila rozruch požiadavka veriacich v Becherove postaviť pravoslávny chrám. Po revolúcii v Rusku 1917 a po prevzatí moci červenými zvolilo mnoho ruských ľudí emigráciu. Vtedajšia vláda ČSR /predsedom vlády bol Kramář a jeho manželka Nadežda bola Ruska/ umožnila emigrantom z Ruska žiť na území našej republiky. Emigranti priniesli so sebou aj svoju pravoslávnu vieru. Centrom na Slovensku im bol kláštor v Ladomirovej, kde mali aj svoju tlačiareň, ktorá tlačila okrem modlitebných knižiek aj časopisy a kalendáre. Obnova pravoslávia bola zameraná na gréckokatolíkov, ktorí používali podobný liturgický jazyk, ale aj omšu svätého Jana Zlatoustého a naviac pravoslávni kňazi – baťuškovia vysluhovali sviatosti zadarmo. To chudobným Milpošanom vyhovovali a tak v roku 1930 si pozvali „batušku“ Andreja Culéviča z Venécie, aby ich krstil, pochovával a sobášil. Ukrajinec Andrej Cuglévič, spolu s Rusom Vasilijom Solovievom a Bielorusom Alexejom Omeljanovičom tvorili trojicu zakladateľov pravoslávia na východnom Slovensku.
Na Prešovskej univerzite- gréckokatolickej a pravoslávnej fakulte sa venujú aj histórii cirkví. Mňa zaujímala história pravoslávnej cirkvi v Milpoši. Informácie som čerpal z diplomových a bakalárskych prác študentov. Michaela Mizeráková sa pravoslávnej cirkvi v Milpoši dotkla iba okrajovo. Ing. Valerij Kulacký zameral svoju diplomovú prácu viac na históriu pravoslávnej cirkvi v Ľutine. Miroslav Humenský sa zaoberal osobou pravoslávneho kňaza Andreja Cugléviča , jeho pôsobením v Milpoši. Detailne popisuje jeho životnú cestu učiteľa, kantora a kňaza s dôrazom na jeho prínos pre veriacich, ale aj pravoslávnu cirkev na Slovensku. Tento človek v priebehu dvoch rokov vybudoval jeden plnohodnotný chrám v Hanigovciach, jeden dočasný pravoslávny chrám v Milpoši. V časopise Pravoslavnaja karpatskaja Rus 1930, roč.III, číslo 24 str.4 sa píše o stavbe a posvätení milpošskej pravoslávnej kaplnky, ktorú stavali veriaci pod vedením Jozefa Mizeráka mladšieho. Neskôr bol postavený pri kaplnke kríž na ktorý prispeli rodáci z Ameriky. V pravoslávnom cirkevnom kalendári z roku 1950 na stranách 80-81 sa píše, že chrám v Milpoši postavený v roku 1930 je zasvätený Jurajovi Pobidonoscovi /Víťazovi/. Počas pôsobenia otca Cugléviča v Milpoši prišla do Hanigoviec a Milpoša Počajevská ikona Matky Božej, ktorá jeden rok prebývala v milpošskom pravoslávnom chráme a svojou prítomnosťou ho posväcovala. V čase silnejúcej ateizácie spoločnosti bol Andrej Cuglévič, podobne ako mnoho ďalších kňazov prekladaný na rôzne farnosti. Po jeho odchode na zaslúžilý odpočinok začal chrám v Milpoši chátrať.
Andrej Cuglévič pochádzal zo západnej Ukrajiny- Podolská gubernia, dedina Nová Huta-Kamenec. Základné vzdelanie dostal v Novej Hute, strednú školu ukončil v Smotriči, pedagogické vzdelanie si doplnil v Tiraspoli – toho času Moldavsko. Teologické vzdelanie v Počajeve. V rámci sledovania emigrantov existuje o ňom záznam, v ktorom sa píše že na území ČSR sa zdržoval od 21.septembra 1924 do 3.augusta 1926 v Krivoj pri Uliči, ako učiteľ a kantor. Potom sa v Ladomirovej pripravoval na kňazskú službu. Odtiaľ ako diakon začal pôsobiť v Telepovciach-Osadnom . 20.mája 1928 sa oženil s Teréziou Mandzakovou. Sobašil ich protojerej Vasilij Solovjev. 16.marca 1929 biskup Serafin rukopoložením ho ustanovil za diakona a o sedem mesiacov pri príležitosti posvätenia chrámu v deň Pokrovy presvätej Bohorodičky v Chuste prijal kňazskú chirotómiu. V Osadnom sa podieľal na zriadení pamätníka ruským vojakom zahynuvším v prvej svetovej vojne. V januári 1929 preložený do Venécie a Hrabského, okr. Bardejov, následovali Ľutina, Milpoš, Hanigovce. Časopis Pravoslavnaja karpatskaja Rus uverejnil informáciu o ľuďoch vracajúcich sa z USA a Kanady, ktorí nabádajú ľudí na prechod na pravoslávie a tiež je citovaný list z Ľutiny. Druhého februára 1930 navštívila Andreja Cugléviča delegácia z Milpoša za účelom vyjasnenia si niektorých otázok viery a už 15. februára bola odslužená omša v Milpoši, o deň na to aj v Hanigovciach. 22.apríľa 1930 prišla na Milpoš z Ľutiny cez Hanigovce skupina prosecia veriacich s ikonou Počajevskej Matky Božej, ktorá zotrvala v Milpoši jeden rok. V skupine boli kňazi Solovjev z Ľutiny, Omeljanovič z Becherova,Tkačenko z Venécie, Cuglévič z Milpoša. Vtedy bola posvätená kaplnka v Milpoši. Začala sa stavať aj kaplnka v Hanigovciach v ktorej 29.novembra 1931 bola sväta liturgia. 22.februára 1950 boli oslávy 20, výročia založenie pravoslávnej cirkvi v Milpoši/ viď Svet pravoslávia Prešov 1950, číslo 3, strany 46-7/. Povojnové obdobie bolo zložité, mnoho pravoslávnych veriacich sa presťahovalo na Ukrajinu, gréckokatolícka cirkev bola zrušená a jej budovy mala prevziať pravoslávna cirkev, čo sa stretlo s nepochopením uniatov- gréckokatolíkov, z ktorých časť začala návštevovať rímskokatolícke omše, časť prešla na pravoslávie a nerozhodných podchytila komunistická strana. Drevené kaplice začali chradnúť. V Milpoši celkom zanikla. V Hanigovciach ju v roku 2000 obnovili. Zvon z Milpošskej kaplice bol premiestnený do Ľutiny, hanigovský zvon premiestnili do katedrálneho chrámu Alexeja Nevského v Prešove.
Práce, ktoré som citoval obohacujú poznanie histórie pravoslávnej cirkvi v Milpoši, ale rozširujú pohľad na náboženskú a spoločenskopolitickú situáciu v mnou sledovanom území.
Mikuláš Adzima
Z D R O J E:
Ruský vestník v Amerike 1927
Blahovistník 1928, str.11
Ruský národný kalendár 1940 str.18-19
Odkaz sv, Cyrila a Metoda Prešov 1989,roč.XXXV/3,str.70-71.
Pravoslávny ruský kalendár 1930 str. 74,
Pravoslávnaja Karpapskaja Rus 1929, roč. II/ č.9,str.3,+ č.20,str. 1. tiež číslo 23. str.1,
Pravoslávnaja Podkarpatská Rus 1928, roč.I/ č.5, str.4
Drevené kostolíky na vých.Slovensku, Múzeum rusínskej kultúry Svidník 1971, str. 308
Pravoslávna Karpatská Rus 1930 roč.III/ č.24, str.4 /Straka
„ „ „ 1931 roč. IV/ č.4,str 4. Chrám.sviatok
„ „ „ 1932 roč. V/ č. 1,str.6.štátut PC Hanig
Svet pravoslávia Prešov 1948 roč.I/ č.9, 10, PC v čase SNP.
„ „ 1949 II/ č.8, str.14-15, za obete vojny
Pravoslávny cirkevný kalendár 1950
SVET PRAVOSLÁVIA Prešov 1950 roč.III/číslo3,str.46-7 20.výročie založenie PC v Milpoši-autor Juraj Straka
Humenský DP- odkazy 57, elektronické 11, obrázky 19
Kulacký DP- odkazy 28-knižné, žurnály a periodika 10, Vedecké práce 3, archívné materiály 6, elektronické 6, normy 1.
Mizeráková: Bibliograf.odkazy 31, prílohy 4,obrázky 10
Ľuďom narodeným v čase vojny sa zvykne hovoriť „vojnová generácia“. Podobne aj tým, čo sa narodili po vojne sa hovorí „povojnová generácia“. V súčasnom období majú títo ľudia viac ako sedemdesiat rokov. Teda Milpošania narodení v rokoch 1940 až 1950. Pridal som k nim ešte ročník 1951, to jest ľudí, ktorí sa v roku 2021 dožijú sedemdesiatky. Údaje som čerpal zo školských záznamov vychádzajúc z toho, že školská dochádzka bola povinná a teda záznamy sú na jednom mieste.
Z ročníkov 1940 až 1951 som napočítal 158 chlapcov a dievčat. Nebral som do úvahy tých, ktorí zomreli v predškolskom veku. V jednotlivých rokoch sa ich počet pohyboval od 7 do 18 školopovinných detí. Najplodnejší rok bol 1946, kedy podiel školopovinných detí dosiahol maximum 18. Nasledujú roky 1945, 1948 a rok 1942. Najmenej školopovinných detí bolo v roku 1951 iba sedem, nasledujú roky 1947 a 1950. Podľa mesiacov najviac školopovinných detí sa narodilo v januári – 22, ďalej v apríli a máji. Najslabšie mesiace boli február a november.
Z mien u chlapcov dominovali Jánovia, bolo ich 15, nasledovali Štefanovia a Jozefovia. Mikulášov sa za toto obdobie narodilo 9. Z dievčat viedli Eleny, tiež ich bolo 15, nasledovali Mária, Anna a Margita. Zaujímavé by bolo sledovať evidenciu už nežijúcich. Keďže k presným údajom o zomrelých je ťažšie sa dostať a niektorí sa presťahovali a zomreli inde ako v Milpoši, z daných dôvodov som v tomto smere nepokračoval.
Mikuláš Adzima
Udeleniu štatútu obce predchádzalo dlhodobé skúmanie a sledovanie schopnosti riadenia subjektu ako aj jeho zabezpečenie personálnym a finančným krytím do budúcnosti. Správnosť vydať takéto rozhodnutie potvrdzuje skutočnosť, že do čela obce boli postavené zodpovedné osobnosti, ktoré zaručovali kvalitné riadenie chodu obce. Museli to byť osobnosti, ktoré dokázali previesť obec cez ťažkosti a problémy v spoločnosti a zároveň rozvíjať obec v rámci svojich možností a schopností. Názov funkcie predstaviteľa obce závisel od politického smerovania štátu. Raz to boli richtári, v čase prvej SR to boli komisári, po vojne to boli predsedovia MNV a naposledy ich volajú starostovia.
Pred osamostatnením bol na čele obce komisár Michal Straka. V apríli 1945 vznikli národné výbory zastrešované na Slovensku Povereníctvom vnútra, ktoré na svojom zasadnutí 14.marca 1949 vydalo vyhlášku evidovanú pod číslom 172 – 9/3- 1949- I/3, ktorou bola osada Milpoš odčlenená od obce Hanigovce a vznikla samostatná obec MILPOŠ. Na čelo obce bol postavený rozvážny Jozef Kolcun. Členovia rady MNV boli Juraj Figura č.d. 9, Ján Gargalík starší, Andrej Straka č.d. 13 a Peter Matvija. Povojnové obdobie si vyžadovalo budovať nové spojenia obci s okolitým svetom to jest telefonizácia, ktorá bola dokončená v roku 1953 a cesta dokončená 1958.
Po Jozefovi Kolcunovi na krátky čas prevzal vedenie obce predseda DO KSS Ján Gargalík a po ňom vo voľbách 1954 sa ujal vedenia obce Andrej Straka až do roku 1962, kedy bol do čela obce zvolený Michal Figura, ktorému pomáhal Jozef Petruš, tajomníkom bol Jozef Žažo. Rok 1968 sa vyznačoval zvýšenou kritičnosťou, tak v spoločnosti, ako aj v živote obci. V obci sa vytváralo spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov – SJHR, predsedom ktorého bol Andrej Straka a hospodárom Anton Petrík. Do tohoto obdobia patrí vybudovanie predajne a pohostinstva. Z volebných programov sa realizoval obecný rozhlas a plánovaná regulácia potoka sa preniesla do ďalšieho desaťročia.
Keďže predstavitelia obce boli zaťažení prácou na poli, vtedajšia vedúca sila spoločnosti KSČ, zastúpená v obci DO KSS posúdila tento stav ako neúnosný a tak boli na 10. november 1971 vypísané voľby predsedu MNV. Stal sa ním Juraj Lipocký, bývalý predseda JRD v Uzovciach. Do volebného programu bola zakomponovaná dostavba cesty až po Kapľavku, plynofikácia, regulácia potoka, vykrývač TV – druhý program, studňa v rómskej osade, výstavba troch mostov cez miestny potok a kultúrneho domu. Voľby v rokoch 1972, 1976 a 1981 potvrdili Juraja Lipockého za predsedu MNV. V roku 1983 Juraj Lipocký odchádza na dôchodok a na jeho miesto bola doporučená a zvolená pracovníčka MNV z Rožkovian Anna Sekeráková, ktorá pokračovala v plnení volebného programu obce.
Na deväťdesiate a ďalšie roky sa treba pozerať cez prízmu geopolitiky. Víťazi druhej svetovej vojny si Európu rozdelili do sfér vplyvov. Slovensko ako satelit Nemecka sa Slovenským národným povstaním vykúpilo zo skupiny porazených štátov, zároveň však padlo do sféry sovietskeho vplyvu, čo znamenalo uviazať sa hospodársky, politicky a spoločensky na ZSSR. Prevzali sa formy a metódy riadenia spoločnosti podľa sovietskeho modelu. Vedúcou silou spoločnosti sa stala komunistická strana, čo znamenalo silnú ateizáciu spoločnosti, zoštátnenie súkromných podnikov, nemožnosť podnikania, sťažené vycestovanie do kapitalistických krajín a pod. To vyústilo do nespokojnosti obyvateľstva podporovanej zahraničnými médiami – Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou. Mocnosti sa dohodli na zrušenie vojenských zoskupení Varšavskej zmluvy a NATO. Varšavská zmluva bola zrušená, NATO ostalo a začalo zaplňovať uvoľnený priestor. Hospodársky sa ČSR začala uberať západným smerom, na čo doplatilo východné Slovensko, ktorého ekonomika bola orientovaná na východné trhy. Odštátnením sa podniky dostali do rúk súkromníkov, ktorí doviedli dovtedy prosperujúce firmy do krachu. V socializme vznikla nepoznaná nezamestnanosť, nezvládnutá demokratizácia spoločnosti priniesla oveľa väčšiu mieru korupcie ako bola za socializmu. Ako ospravedlnenie sa vytvoril slogan „Učíme sa demokracii.“ Bol zrušený článok 4 Ústavy o vedúcej sile spoločnosti, bola obnovená náboženská sloboda, vzniká nová podnikateľská vrstva, ktorá svojou dravosťou prešla až do oligarchistických systémov, vznikajú rôzne strach naháňajúce mafie, výpalníci atď. Miestne národné výbory dostali nový názov – obecné úrady a na ich čele stáli starostovia. Vznikali nové politické zoskupenia, ktoré neobišli ani Milpoš.
Tak v roku 1990 vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu – VPN, ktoré okrem politických požiadaviek malo v programe aj potreby obce. Parlamentné voľby sa konali v júni, komunálne v novembri 1990. Na funkciu starostu obce kandidovali dvaja kandidáti za VPN Mikuláš Cenker a ako nezavislý kandidát Miroslav Straka. Viac hlasov získal Miroslav Straka a tým sa stal starostom obce, ktoré ho do funkcie starostu potvrdili aj voľby v rokoch 1990, 1994, 1998, 2002.
V roku 2006 o kreslo starostu kandidovali Michal Petrík a Ladislav Rabatin. Viac hlasov získal Ladislav Rabatin a stal sa starostom obce Milpoš. Voľby 2010, 2014 a 2018 ho potvrdili za starostu na ďalšie volebné obdobie.
Obec Milpoš v čase svojho osamostatnenia patrila medzi najzaostalejšie obce. Za sedemdesiat rokov sa dostala medzi známe a obce schopné konkurovať oveľa starším obciam. Obyvatelia sa tu cítia dobre a cudzí tu nachádzajú miesto pre relax.
Mikuláš Adzima
Manželia Mamriloví prišli do Milpoša učiť po druhej svetovej vojne, v dobe rusinizácie (porušťovania) škôl. Kým v časoch Prvej Slovenskej republiky bol ruský jazyk iba jedným z vyučovacích predmetov, v školskom roku 1946/47 milpošská škola už niesla názov Štátna ruská ľudová škola, v azbuke názov napísané Gosudarstvennaja ruskaja načaľnaja škola. V čase rekonštrukcie školy sa našla aj tabuľa s uvedeným textom.
Školský rok 1946/47 bol poznačený inou historickou udalosťou. V januári a apríli 1947 sa presťahovalo cez 80 Milpošanov do ZSSR. Boli medzi nimi aj školopovinné deti (viac o tejto udalosti bude v mojej práci „Presídlenci z Milpoša“). Z triedneho výkazu za školský rok 1946/47 som vyčítal, že žiaci boli ruskej národnosti. Do predtlače sa dopisovali údaje azbukou a štýl písma sa podobal nemeckému švabachu. Moju pozornosť zaujala inšpekcia 27.marca 1947 (inšpektor Bujňák) a dátum presídlenia sa uvádza 24.marec 1947, čo nekorešponduje s úradnými údajmi, kde sa dátum presídlenia uvádza druhý apríl 1947. Škola mala tri triedy.
Mne sa podarilo získať triedny výkaz III.triedy, kde patrili ročníky 5.-8. Riaditeľom školy bol Ján Mamrila, triednou učiteľkou bola jeho manželka Mária. Externými učiteľmi boli gréckokatolícky kňaz Irenej Bačinský a pravoslávnych učil náboženstvo Andrej Cuglévič. Školský rok začal 16.septembra 1946 a končil 28.júna 1947. Počet vyučovacích poldní za celý školský rok činil 199 krát počet žiakov (36-54) bolo spolu 8370, zameškaných a ospravedlnených bolo 13,5%, neospravedlnených 0,35%.
Predmety v piatom ročníku boli: Jazyky slovenský a ruský, Vlastiveda, Počty a merba, Kreslenie a rysovanie, Ručné práce, Písanie, Výchovy telesná, hudobná, občianska a náboženská. V šiestom ročníku pribudli predmety Dejepis, Zemepis, Prírodopis, Náuka o hospodárstve a ubudlo Písanie. V siedmom a ôsmom ročníku už nové predmety nepribudli.
Prospech: v piatom ročníku sa pohyboval od 1,0 do 3,1, za ročník bol priemer 2,4. Najlepším žiakom bol Daniel Petruš.
V šiestom ročníku sa prospech pohyboval od 1,3 do 3,3, za ročník to bolo 2,4 . Vyznamenanie (priemer do 1,5) dosiahli: Mária Petríková č.domu 30, Terézia Matvijová-Mitrová, Mária Čekanová č.domu 6 a Elena Cenkerová č.d.4.
Siedmy ročník bol prospechovo najlepší a pohyboval sa od 1,0 do 2,8, za ročník bol priemer 1,7. Tri žiačky mali iba jednotky a boli to: Elena Hrabčáková, Terézia Kolcunová, a Irena Čekanová.
V ôsmom ročníku bol prospech 1,0 až 2,9, za ročník priemer 2,0. Najlepšie boli: Elena Mizeráková č.d. 84 a Filoména Straková č.d. 68.
Priezviská: 18. z toho 8x sa vyskytovalo priezvisko Hrabčák, Straka 6x, Matvija 4x, Petruš, Mizerák a Petrík po 3x, Cenker, Čekan, Džačovský a 1x sa vyskytovali priezviská Verbovský, Gargalík, Žilka, Lukáčko, Urda, Timura, Figura, Legnavský a Kolcun.
V roku 1949 manželov Mamrilových vystriedala dvojica Anton a Irena Džombákoví. Bol to prelomový rok, lebo sa znova zaviedol vyučovací jazyk slovenský.
Spracoval: Mikuláš Adzima
Ak chceme hovoriť o odboji, je potrebné si ujasniť čo je to odboj. Podľa môjho názoru odboj je odpor proti vládnej moci. Vzniká ako dôsledok vnímania nespravodlivosti, hlavne v totalitných štruktúrach. V súčasnej dobe sa hovorí o dvoch hlavných prúdoch odboja:
a) protifašistický
b) protikomunistický
Kým protikomunistický odboj má svoje korene po II.svetovej vojne, protifašistický vznikol počas vojny. Prezentovali ho hlavne partizáni a frontoví vojaci. Bol opatrený zákonom 255/46 Zb.z. Protikomunistický odboj má svoju oporu v zákone 219/2006 Zb.z. Zameriam sa na protifašistický odboj, pretože protikomunistický ešte nie je historicky tak prepracovaný ako protifašistický.
Korene protifašistického odboja v našom prípade vznikli na Ukrajine v čase napadnutia Sovietskeho zväzu Nemeckom. Obyvatelia Ukrajiny zo začiatku vítali nemeckú armádu ako osloboditeľskú (spod Stalinovej tyranie). Nemci sa však k domácemu obyvateľstvu začali správať ináč ako sa očakávalo. Správali sa hrubo, surovo, až likvidačne. Ľudia na území okupovanom Nemeckom rýchlo spoznali krutú tvár nemeckého fašizmu a začali vytvárať odbojové skupiny. Toho si všimli aj slovenskí vojaci nasadení v protiruskom ťažení. Tieto správy sa dostali aj na Slovensko. Nemci zajatých ruských vojakov na mieste zastrelili, alebo ich posielali do pracovných táborov. Utečenci z pracovných, resp. koncentračných táborov sa uchyľovali na miesta, kde by neboli na očiach nemeckej armáde a na Slovensku aj gardistom. Hory sa stali domovom utečencov, z ktorých sa vytvárali organizované partizánske skupiny a mali svoj hlavný štáb v Kyjeve. Ich hlavnou úlohou bolo vykonávať diverznú činnosť v tyle nepriateľa. K tomu potrebovali spolupracovníkov z radov domáceho obyvateľstva. Vtedajšia vládna garnitúra Slovenska bola pronemecká a tak partizáni vyhľadávali spoľahlivých spolupracovníkov. Komisári mali pohyb partizánov hlásiť nemeckej brannej moci. Komisári sa tak dostali do nezávideniahodnej situácie. Na jednej strane nemci a na druhej strane partizáni sa im vyhrážali smrťou, ak by partizánskych spolupracovníkov udali nemcom. Práve títo partizánski spolupracovníci dostávali od partizánov potvrdenky (bumašky) , ktoré im po vojne pomohli k získaniu výhod podľa zákona 255/46. Tieto výhody využívali aj vojaci, ktorí bojovali v zahraničnom vojsku pri Červenej armáde – Svobodovci. Získať výhody zákona 255 bolo podmienené preverovaním, s cieľom, aby výhody mohli využívať iba tí, ktorí boli partizánmi, pomáhali partizánom alebo bojovali v novovznikajúcej československej armáde.
Ako inde, aj v Milpoši sa našli takíto ľudia a o nich je ďalšie pokračovanie príspevku. V historickom vojenskom archíve v Bratislave som našiel materiál, ktorý mi umožnil detailnejšie spracovať problematiku odbojárov z Milpoša. Tu by som odbojárov rozdelil do dvoch skupín: partizáni a vojaci. V Milpoši operovali viaceré partizánske skupiny. Najznámejšia bola 20 členná skupina Kvitinského, ktorá sa schádzala v dome bratov Jána a Andreja Gargalíkových, bývajúcich pod lesom. Partizáni ich využívali na získavanie informácií o pohybe nemeckých vojsk a tiež na uskladnenie zbraní a munície v ich sypancu. Podobný osud mal pravoslávny duchovný otec Andrej Cuglévič, v ktorého dome sa konali porady partizánskej skupiny. Ján Poráč vyvážal zozbierané potraviny konským povozom do lesa, za čo sa mu niektorí Milpošania po vojne „odmenili“ porozbíjaním okien na dome. Partizáni sa tiež schádzali aj u krčmára Juraja Straku. U partizánov bol Demeter Petruš, so svojou manželkou Máriou z Blažova, Ján Urda, Jozef Straka. Tí všetci po vojne dostali vyznamenania. Druhou skupinou boli muži, ktorých na základe branného zákona povolali po prechode frontu do armády – Svobodovci, ktorým bol uznaný štatút odbojára. Samozrejme museli prejsť tortúrou preverovaní ich bojovej činnosti. K ním patrili Juraj Hadzima, Michal Poráč, Andrej Kapľavka, Andrej Džačovský, Jozef a Ján Straka, Ján Petruš, Ján Cenker. Nie všetci požiadali o uznanie štatútu odbojára. Zo záznamov lipianskej pobočky ZPFB z roku 1974 k nim pribudli Michal Figura, Vasiľ Leník, Ján Žilka. Niektorí z Milpošanov sa z Milpoša odsťahovali, iní zo strachu o svoju rodinu sa k odboju neprihlásili. Takže môj zoznam milpošských
odbojárov nemožno považovať za úplný, ale potenciálni bádatelia ho môžu využiť ako odrazový mostík pri štúdiu novodobej milpošskej histórie.
Mikuláš Adzima
Udeleniu štatútu obce predchádzalo dlhodobé skúmanie a sledovanie schopnosti riadenia subjektu ako aj jeho zabezpečenie personálnym a finančným krytím do budúcnosti. Správnosť vydať takéto rozhodnutie potvrdzuje skutočnosť, že do čela obce boli postavené zodpovedné osobnosti, ktoré zaručovali kvalitné riadenie chodu obce. Museli to byť osobnosti, ktoré dokázali previesť obec cez ťažkosti a problémy v spoločnosti a zároveň rozvíjať obec v rámci svojich možností a schopností. Názov funkcie predstaviteľa obce závisel od politického smerovania štátu. Raz to boli richtári, v čase prvej SR to boli komisári, po vojne to boli predsedovia MNV a naposledy ich volajú starostovia.
Pred osamostatnením bol na čele obce komisár Michal Straka. V apríli 1945 vznikli národné výbory zastrešované na Slovensku Povereníctvom vnútra, ktoré na svojom zasadnutí 14.marca 1949 vydalo vyhlášku evidovanú pod číslom 172 – 9/3- 1949- I/3, ktorou bola osada Milpoš odčlenená od obce Hanigovce a vznikla samostatná obec MILPOŠ. Na čelo obce bol postavený rozvážny Jozef Kolcun. Členovia rady MNV boli Juraj Figura č.d. 9, Ján Gargalík starší, Andrej Straka č.d. 13 a Peter Matvija. Povojnové obdobie si vyžadovalo budovať nové spojenia obci s okolitým svetom to jest telefonizácia, ktorá bola dokončená v roku 1953 a cesta dokončená 1958.
Po Jozefovi Kolcunovi na krátky čas prevzal vedenie obce predseda DO KSS Ján Gargalík a po ňom vo voľbách 1954 sa ujal vedenia obce Andrej Straka až do roku 1962, kedy bol do čela obce zvolený Michal Figura, ktorému pomáhal Jozef Petruš, tajomníkom bol Jozef Žažo. Rok 1968 sa vyznačoval zvýšenou kritičnosťou, tak v spoločnosti, ako aj v živote obci. V obci sa vytváralo spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov – SJHR, predsedom ktorého bol Andrej Straka a hospodárom Anton Petrík. Do tohoto obdobia patrí vybudovanie predajne a pohostinstva. Z volebných programov sa realizoval obecný rozhlas a plánovaná regulácia potoka sa preniesla do ďalšieho desaťročia.
Keďže predstavitelia obce boli zaťažení prácou na poli, vtedajšia vedúca sila spoločnosti KSČ, zastúpená v obci DO KSS posúdila tento stav ako neúnosný a tak boli na 10. november 1971 vypísané voľby predsedu MNV. Stal sa ním Juraj Lipocký, bývalý predseda JRD v Uzovciach. Do volebného programu bola zakomponovaná dostavba cesty až po Kapľavku, plynofikácia, regulácia potoka, vykrývač TV – druhý program, studňa v rómskej osade, výstavba troch mostov cez miestny potok a kultúrneho domu. Voľby v rokoch 1972, 1976 a 1981 potvrdili Juraja Lipockého za predsedu MNV. V roku 1983 Juraj Lipocký odchádza na dôchodok a na jeho miesto bola doporučená a zvolená pracovníčka MNV z Rožkovian Anna Sekeráková, ktorá pokračovala v plnení volebného programu obce.
Na deväťdesiate a ďalšie roky sa treba pozerať cez prízmu geopolitiky. Víťazi druhej svetovej vojny si Európu rozdelili do sfér vplyvov. Slovensko ako satelit Nemecka sa Slovenským národným povstaním vykúpilo zo skupiny porazených štátov, zároveň však padlo do sféry sovietskeho vplyvu, čo znamenalo uviazať sa hospodársky, politicky a spoločensky na ZSSR. Prevzali sa formy a metódy riadenia spoločnosti podľa sovietskeho modelu. Vedúcou silou spoločnosti sa stala komunistická strana, čo znamenalo silnú ateizáciu spoločnosti, zoštátnenie súkromných podnikov, nemožnosť podnikania, sťažené vycestovanie do kapitalistických krajín a pod. To vyústilo do nespokojnosti obyvateľstva podporovanej zahraničnými médiami – Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou. Mocnosti sa dohodli na zrušenie vojenských zoskupení Varšavskej zmluvy a NATO. Varšavská zmluva bola zrušená, NATO ostalo a začalo zaplňovať uvoľnený priestor. Hospodársky sa ČSR začala uberať západným smerom, na čo doplatilo východné Slovensko, ktorého ekonomika bola orientovaná na východné trhy. Odštátnením sa podniky dostali do rúk súkromníkov, ktorí doviedli dovtedy prosperujúce firmy do krachu. V socializme vznikla nepoznaná nezamestnanosť, nezvládnutá demokratizácia spoločnosti priniesla oveľa väčšiu mieru korupcie ako bola za socializmu. Ako ospravedlnenie sa vytvoril slogan „Učíme sa demokracii.“ Bol zrušený článok 4 Ústavy o vedúcej sile spoločnosti, bola obnovená náboženská sloboda, vzniká nová podnikateľská vrstva, ktorá svojou dravosťou prešla až do oligarchistických systémov, vznikajú rôzne strach naháňajúce mafie, výpalníci atď. Miestne národné výbory dostali nový názov – obecné úrady a na ich čele stáli starostovia. Vznikali nové politické zoskupenia, ktoré neobišli ani Milpoš.
Tak v roku 1990 vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu – VPN, ktoré okrem politických požiadaviek malo v programe aj potreby obce. Parlamentné voľby sa konali v júni, komunálne v novembri 1990. Na funkciu starostu obce kandidovali dvaja kandidáti za VPN Mikuláš Cenker a ako nezavislý kandidát Miroslav Straka. Viac hlasov získal Miroslav Straka a tým sa stal starostom obce, ktoré ho do funkcie starostu potvrdili aj voľby v rokoch 1990, 1994, 1998, 2002.
V roku 2006 o kreslo starostu kandidovali Michal Petrík a Ladislav Rabatin. Viac hlasov získal Ladislav Rabatin a stal sa starostom obce Milpoš. Voľby 2010, 2014 a 2018 ho potvrdili za starostu na ďalšie volebné obdobie.
Obec Milpoš v čase svojho osamostatnenia patrila medzi najzaostalejšie obce. Za sedemdesiat rokov sa dostala medzi známe a obce schopné konkurovať oveľa starším obciam. Obyvatelia sa tu cítia dobre a cudzí tu nachádzajú miesto pre relax.
Mikuláš Adzima
Používateľov dnes : 188
Tento rok : 70024
Celkom užívateľov : 180635
Náhľady dnes : 730
Celkom náhľady : 1100133
Kto je on-Line : 3Petra a Pavla v Milpoši
