www.milpos.sk
Dátum- čas

Menu
Kategórie článkov
Kalendár archívu článkov
máj 2024
Po Ut St Št Pi So Ne
 12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  
Panoráma obce

História obce

História našej obce

Text

          V  antikvariáte som natrafil na 727 stránkový zborník s názvom Monitoring situácií rómskych osád na Slovensku 1999 – 2005. Zaujímavý bol tým, že išlo o terénny výskum v troch susediacich okresoch Prešov, Bardejov a Sabinov, kde sa nachádza 130 rómskych osád. Pre moje potreby  som sa venoval okresu Sabinov. Vo väčšine prípadov  mená osôb ako aj miestne názvy sú pseudonymami. Napríklad: Lipany sú Pupeny, Rožkovany= Rohlíkovce, Hanigovce sú Brutalice, Pečovská Nová Ves je Pečená Ves, Milpoš=DLUHOŠ.

          Históriu dluhošských, resp. milpošských rómov autor čerpal z kroniky obce a hlavne z besied s miestnymi „gadžovskými“ a hlavne rómskymi obyvateľmi. Podľa autora Štepana Bolfa z Plzenskej univerzity sa Rómovia do Milpoša prisťahovali cca v 20.rokoch 19.storočia zo susednej obce Brutalice (Hanigovce). Usadili  sa  v blízkosti pánskeho majera v dome č.147 určeného na demoláciu. Išlo o rodinu kováča Štefana Červeňáka, ktorého prezývali GRIBOŠ. Postupne tu vyrastali tri hlinené chyže. K ním patrila záhrada so slivkovým sadom. Griboš a jeho synovia vyrábali „valky“ (nepálené tehly) a pomáhali majoritnému obyvateľstvu. Griboš sa venoval aj hudbe, hral na basu s kapelou z blízkych Rožkovian. Tesne pred druhou svetovou vojnou Griboš a jeho manželka podľahli týfusu. V osade ostali jeho deti: Štefan, Andrej, Ján, Marta a Terézia. Ján v čase smrti rodičov mal 5 rokov, Štefan s Andrejom neskôr pokračovali v otcovom remesle – v kováčstve.

          Roky 1939 až 1945 autor nazýva rokmi Slovenského štátu a toto obdobie okrem Židov postihlo aj Rómov, ktorým sa vtedy hovorilo CIGÁNI. Vtedajšie zákony ukladali vtedajším predstaviteľom obce presťahovať Cigánov mimo dediny. Určil sa im priestor medzi Morvanicovú Úboču a Jaseňom a medzi   potokom a starou cestou z Červenice. Tam bývajú doteraz. História osady od konca vojny do roku 1989: Osada sa začala rozrastať o nové chyže. Štefan aj Andrej odchádzajú za prácou do Čiech. Svoje rodiny ponechali v osade. Ján si priviedol družku z Ostrovian a založil si vlastnú rodinu. Ján výskumníkom povedal o  drastickej udalosti – pogromu na osadníkov v roku 1963. Vtedy niekoľko opitých mužov napadlo osadu… V sedemdesiatych rokoch mali Rómovia svojho poslanca Jozefa  Bilého, druha jednej z Janových dcér. Poslanec Jozef Bilý sa snažil presadiť zavedenie elektriny a pitnej vody do osady. Podarilo sa mu presadiť iba studňu. V 80.rokoch sa Bilý s rodinou presídlil do Tanvaldu (Čechy), v osade ostalo cca 50 obyvateľov. Obecný úrad nechal namontovať kovovú lavicu cez potok, starosta pridal veľkokapacitný kontajner. Počet chyží v čase výskumu bol 11. Chyže sú z dreva oblepené blatom, podlaha hlinená. Dva chyže sú maltované. Iba dva chyže majú popisné čísla 146,147 a ostatné chyže sú postavené bez stavebného povolenia. Keďže v osade nie je zavedená elektrina, osadníci využívajú autobatérie, ktoré si nabíjajú u „ gadžov“ v dedine. Jedna rodina vlastnila benzínovú centrálu na výrobu elektriny. V čase výskumu bolo zistené, že v osade nie je WC, preto obyvatelia využívajú prírodu. Oproti osade na hlavnej ceste je autobusová zástavka. Neďaleko nej je  prepožičané políčko na pestovanie zemiakov a zeleniny. V osade majú psov i sliepky. Nežobrú, peniaze si zadovažujú prácou. Milpošskí Rómovia ako uvádzajú výskumníci nemajú zlú povesť. Dokonca sú hodnotení ako tí lepší Cigáni, čistotnejší, kultivovanejší, ochotní sa podielať na  prácach v dedine. Trvalý pobyt dostávajú iba zosobašení. Na degešov a priživníkov sa pozerajú s opovržením. Osada nemá skúsenosti s homosexualitou. Takto to videli výskumníci.

          Ja pridávam jednu historku, keď som ako vojak základnej služby prišiel na dovolenku, matka môjho rómskeho rovesníka Štefana Červeňáka, Erža, mi hovorila, že aj jej syn Štefan je na vojne, že či som ho tam nevidel.

                                                            Mikuláš Adzima

Text

        Juraj Figura, alias Tutľa, sa narodil v roku 1861 Jánovi Tutľa-Figurovi. Jurajova manželka sa volala Zuzana a bola z rodu Darákových. V tomto manželstve sa narodilo 6 dcér – Anna, Zuzana, Alžbeta, Mária, Verona a Katarína.

        Prvej dcére dali  meno Anna, ktorá sa narodila 1873, zomrela 1930. Anna sa vydala za Michala Mizeráka (1873-1935), bývali na Štolni. Okrem iných detí mali syna Michala (1910-1962), ktorý bol ženatý s Annou rod. Urvinitkovou (1908).  Z tohto manželstva sa narodil Andrej (1930).

        Druhá dcéra Zuzana sa narodila roku 1881, zomrela 1962, vydala sa za vdovca Jána Straku (1861-1927), ktorému porodila Jozefa, Michala, Štefana, Petra, Andreja, Máriu a Veronu. Ján zahynul pri banskom nešťastí v USA v roku 1927. Zuzana potom žila u syna Juraja z prvého manželstva Jána.

        Tretia a štvrtá dcéra sa narodili ako dvojičky a volali sa Mária a Alžbeta (1883). O Alžbete som sa nedozvedel nič, mohla zomrieť veľmi mladá, alebo sa vysťahovala do USA. Mária sa vydala v roku 1903 za Jána Adzimu (1878) v Hanigovciach. Mali deti: Jána – slúžil v Ťahanovciach a utopil sa v Hornáde cca v roku 1927, Andreja, Máriu, Annu, Helenu a Juraja.

        Juraj Figura, alias Tutľa, bol v podstate bohatý gazda, mal pole a množstvo oviec, o ktoré sa nedokázal sám postarať a hovorilo sa, že keď mu nakosené seno-krmivo pre ovce zhnilo, tak ho to tak vzalo, že 20. júla 1905 si dobrovoľne siahol na život. Ostali po ňom 2 nezaopatrené dievčatá Verona a Katarína.

        Piata dcéra Verona sa v roku 1906 vydala za manželovho brata svojej staršej sestry Juraja Adzimu z Hanigoviec (1880-1945), s ktorým mala deti Jána (1907), Annu (1908), môjho otca Juraja (1911), Máriu, Veronu, Alžbetu. Matka Verona 20. januára 1920 zomrela na španielsku chrípku. Otec Juraj sa druhý  raz oženil a zobral si Alžbetu Hrabčákovú z Hanigoviec, s ktorou mal ešte tri deti – Helenu, Štefana a Katarínu. Aj druhá manželka mu v roku 1928 zomrela. Jurajov osud spečatila črepina z kaťuše, ktorá jeho telo 21. januára 1945 roztrhala. Po prechode frontu bol pochovaný na milpošskom cintoríne ako jediná civilná obeť vojny z Milpoša. Hovorilo sa, že meno Juraj v tomto rode prináša nešťastie a tak po mojom otcovi Jurajovi, ktorý zomrel 46 ročný na porážku, sa meno Juraj nevyskytuje.

        Najmladšia dcéra Katarína sa vydala za Požonského do Ľutiny. Jej osud som nesledoval.

        Priezvisko Figura pochádza z Harčár-Lúčky a predpokladá sa, že ich predkovia boli hrnčiari. Vychádzam z toho, že hrnčiari trpeli chorobou, ktorú lekári poznali ako colica figuralis, ku ktorej dochádzalo pri výpale hlineného riadu a figuriek, ktoré boli zdobené glazúrami, z ktorých sa pri výpale uvoľňovali jedovité výpary a tie spôsobovali spomínanú chorobu. Tutľa bola prezývka vychádzajúca z utajovania skutočností, ktoré nechceli, aby sa  dostali na verejnosť. V minulosti boli rodiny mnohodetné, vydávali a ženili sa medzi sebou. Ako poznamenala Mária Kokoruďová, v Milpoši bol skoro každý s každým v blízkom, alebo vzdialenom príbuzenskom vzťahu.

 

   Mikuláš Adzima

 

KLIK fotoalbum

          Fanušikovia genealógie sa venujú výskumu rodov. Ja som sa zameral na milpošské rody. Už pri sčítaní ľudí v roku 1857 priezvisko Baňas, písané v tvare Banyasz je v sčítacom hárku napísané, že v dome číslo 8, bývala Anna Banyasz narodená v roku 1787 so svojimi deťmi Annou narodenou roku 1839, Andrejom 1840 a ženatým synom Michalom nar. 1834, ktorého manželka sa volala Mária rodená Kalapírová (1840). Nevedno kedy sa Michal s Máriou zosobášili, ale vychádzajúc zo sčítacích hárkov z roku 1869 a matriky gr.kat cirkvi farnosť Ľutina sa dozvedáme, že roku 1864 sa im narodil syn Andrej, roku 1866 syn Ján, roku 1869 sa narodil syn Michal, 1870 Demeter, 1873 Juraj, 1875 sa narodil Jozef, 1877 Mária, 1880 Anna. Roku 1882 sa narodil druhý Andrej ( pravdepodobne ten prvý zomrel), roku 1887 Štefan a v roku 1889 Matej.
          Sledoval som dvoch bratov Juraja a Štefana už aj preto lebo si zobrali za manželky dcéry Andreja Urvinitku (1835 – 1937, najdlhšie žijúci Milpošan, hrob pri vchode do cerkvi). Juraj si vzal Máriu, Štefan sa oženil so Zuzanou. Štefan a Zuzana sa zosobášili roku 1906. V roku 1905 Štefan odišiel za pracou do Ameriky. Existuje o tom registrácia v lodných záznamoch (Ellis Island), že sa nalodil v prístave Hamburg na loď Blucher a do New Yorku priplával 19.decembra. Na otázku za kým ide odpovedal, že za bratom do Brandewile. V tom istom lodnom zázname sa nachádzal aj 18 ročný Matyas Urvinitka a 24 ročný Ján Kandráč. V lodných záznamoch som našiel ďalšieho Milpošana Jozefa Baňasa, ktorý ako 25 ročný odišiel z prístavu Antwepy, loďou Tensiton a do New Yorku prišiel 23.mája 1900 , šiel k bratovi Jurajovi Baňasovi do Triedantu. Juraj pricestoval do USA ako 26 ročný dňa 9.februára 1902 a mal pri sebe 20 dolárov.
          Vráťme sa k manželom Štefanovi a Zuzane rodenej Urvinitkovej. V tomto manželstve sa narodili tri deti Ján, Štefan a Mária. Mária sa vydala za Jána Kišeľaka a postavili si dom poniže majera. Štefan 1912 sa oženil s najmladšou dcérou Jána Straku Máriou narodenou 1922, deti: Štefan 1942, Michal 1945. Helena 1943, Mária 1947, Oľga 1950. Ján mal prezývku Majster a s manželkou Máriou rodenou Petrušovou mali deti: Ján 1937, Maria 1941, Margita 1935, Emil 1950 a Terézia 1947 . Dve deti zomreli
          Neviem ako sa dostali Ján a Štefan na súčasné funduše, ale v sčítacom hárku z roku 1940 Štefan býval v dome č.40. Podľa Márie Hlopkovej-Baňasovej kým Ján postavil dom bývali u Štefana. Na zadnej stene Jánovho domu je v omietke vyrytý rok 1940 .
          Etymologický význam priezviska Baňas: Priezvisko pochádza z maďarského jazyka Banyasz a preložené do slovenčiny znamená baník. Pri výskume rodu Baňas boli použité pramene: sčítacie hárky, matriky gr.kat cirkvi-farnosť Ľutina, záznamy o cestujúcich do USA ( Ellis Island) a zoznam prihlásených na presídlenie na Ukrajinu. Ide o materiály voľne dostupné na internete.

Mikuláš Adzima

Text

          Stalo sa to v marci 1945. Po prechode frontu cez Milpoš pozbierali mŕtvoly Nemcov a pochovali ich na obecnom cintoríne. Keďže ich pochovali plytko, stalo sa, že keď sa sneh roztopil, hlina sa rozmočila a z nakopenej rozmočenej hliny vytŕčala vojenská čižma. Okolo cintorína prechádzal istý žiak, celý preľaknutý utekal za učiteľom a hovorí: „Nemci vychádzajú z hrobu.“ Pán učiteľ sa tam išiel pozrieť a keď videl vojenskú čižmu trčiacu z hrobu, poslal žiaka za richtárom a ten zariadil vykopanie hlbšej jamy, do ktorej mŕtvolu nemeckého vojaka presunuli.
          Nemecké zdroje uvádzajú, že na Milpošskom cintoríne bolo pochovaných 9 nemeckých vojakov. Pri exhumácii v júli 1993 bol nájdený iba jeden identifikačný štítok a ten patril Matyasovi Ebnerovi, nar. v roku 1914 v Grödne-Rakúsko.
          Pozostatky nemeckých vojakov boli presunuté na vojenský cintorín do Zborova, kde boli znova pochovaní. Matiasovi Ebnerovi patrí hrob číslo 64 na vojenskom cintoríne v Zborove.

Mikuláš Adzima

          Problémy s priezviskom má mnoho ľudí, ani moje priezvisko sa týmto problémom nevyhlo. Raz mojich predkov písali ako Adzima, inokedy ako Hadzima. Ktoré priezvisko mám používať mi pomohol učiteľ Džombák, ktorého manželka pochádzala z Hanigoviec, podobne ako moji predkovia. Ako správny učiteľ zistil z matričných záznamov mojich predkov, že aj moji predkovia boli zapísaní ako Adzimovci a že v neskoršom období bolo pridané písmeno H. Vysvetlil to tým, že Adzimovci mali veľa detí, ako hadzina (po slovensky hydina). Ľudia si osvojili aj pomenovanie Hadzima. Mňa iritovalo takéto pomenovanie a začal som pátrať po význame a pôvode môjho priezviska. Dočítal som sa, v knihe Nové obzory č.7, že takto volajú chlebovinu pozostávajúcu iba z múky, vody a soli, čiže bez kvásku. Pri ďalšom pátraní som zistil, že korene tohto pomenovania pochádzajú z gréckeho spojenia, kde A znamenalo bez kvásku, zjednodušene povedané bezkváskový chlieb. Má to aj biblický význam, kedy Židia utekali z egyptského zajatia, zabudli si zobrať so sebou kvások a tak museli jesť bezkváskový chlieb. Na túto pamiatku Židia slávia sviatok nekvasených chlebov.

          Prvý Adzima, ktorý prišiel do Milpoša, sa volal Andras, bol z Jakorisu – Jakovian. Priženil sa do domu č.14, manželkou mu bola Anna, rodená Matvejová (Matvijová). Keďže mal iba jedného syna Jána a ten sa oženil do Olejníkova a dcéry vydajom prevzali priezvisko po manželoch, priezvisko Adzima sa smrťou 98 ročného Andreja z Jakovian v Milpoši končí.

          Až v roku 1904 sa Ján Adzima z Hanigoviec, narodený 1878 priženil do rodiny Jána Figuru – Tutľu, ktorý mal iba dcéry. Ján si vzal za manželku Máriu. 21.júla 1905 sa otec Márie, Ján Figura – Tutľa, rozhodol predčasne ukončiť svoj život (cca 45 ročný). V roku 1906 sa brat Jána Adzimu, Juraj, narodený 21. júla 1880, rozhodol oženiť so sestrou manželky Jána – Veronou. V roku 1907 sa im narodil syn Ján, 1909 dcéra Anna a 1911 sa narodil môj otec Juraj, 1913 sa narodila Mária, 1916 Verona, 1919 Alžbeta. V roku 1920 matka siedmych detí Verona Adzimová (moja babka) zomrela na španielsku chrípku. Vdovec Juraj sa oženil druhý raz. Z tohto manželstva sa narodili tri deti: Helena 1923, Štefan 1925 a Katarína 1927. Môj otec Juraj 1911 sa v roku 1938 oženil a za manželku si vybral Veronu, narodenú roku 1917 z Livovskej Huty, z rodu Vasiľa Kyjovského 1882-1945 a Márie, rodenej Šuťákovej. Prvý v tomto manželstve sa narodil Ján 1939, Margita bola druhá 1941 a v roku 1946 prichádza na svet autor tohto príspevku Mikuláš, štvrtá bola Mária 1954. Medzi Máriou a Mikulášom zomreli tri deti.

          Adzimovci v Hanigovciach bývali na začiatku dediny. Najstarší z nich sa volal Mikuláš a narodil sa pred rokom 1800, jeho manželka Mária pochádzala z Livova. Mali 7 detí. Prví dvaja zomreli. Tretí Ján 1808 sa oženil s Máriou z Jakovian, pravdepodobne to bola vdova, lebo mala dve priezviská – Gajdošová a Dujavová. Mali 5 detí. Roku 1838 sa narodil Pavol, ktorý sa oženil s Máriou Mikolajovou a mal s ňou desať detí – štyroch chlapcov a šesť dievčat. Najstarší Andrej 1874 sa po smrti manželky oženil druhý raz a presťahoval sa do Milpoša – Pastovník. Spomínaní Ján a Juraj sa priženili do Tutľových – Figurových. Štefan 1885 odišiel do USA, kde sa usadil. Na rodičovskom ostala najmladšia dcéra, ktorá sa vydala za Posilného, ktorý padol v prvej vojne. Odchodom mužských potomkov z Hanigoviec rod Adzimových v Hanigovciach zaniká. Podobný osud postihol aj milpošských Adzimovcov.

Mikuláš Adzima

Text

          Každý pri svojom narodení dostane nejaké meno.V minulosti sa mená dávali podľa svätcov – napr. Ján, Mária, Anna alebo Jozef – to boli bežné mená. Aby sa od seba odlíšili, začali sa používať odvodeniny od otcovho mena napr. Janova Mária, alebo od matky (najčastejšie keď sa dieťa narodilo slobodnej matke) Hanin Joško, toten z kraja a pod. Roku 1563 Tridenský koncil nariadil zapisovať narodených-pokrstených, sobášených, ale aj pochovaných do kníh zvaných matriky. Toho sa chytila aj svetská moc a tak panovník Jozef II. vydal spis 1. novembra 1786, v ktorom je uložené používať priezviská. Tie sa vytvárali rôznymi spôsobmi. Tak napríklad priezvisko PENCAK je odvodené od maďarského slova pénz-peniaz, skôr minca. Prečo sa tak dialo som neskúmal. V Milpoši sa priezvisko Pencak vyskytovalo skôr, lebo už pri sčítaní obyvateľstva v roku 1859 je toto priezvisko zapísané v zozname. Bývali v dome č.26, ktorého majiteľom bol Lucian Péchy. Hlavou domu bol Ján Petruš, narodený v roku 1812, jeho manželka sa volala Anna a bola z rodu Šoltés, narodená v roku 1817. Ich deti boli Anna, narodená 1839, Mária 1842, Štefan 1845, Alžbeta 1851 a Ján narodený v roku 1854. V sčítacom hárku z roku 1869 v tomto dome bývali už len manželia Ján a Anna a deti Alžbeta a Ján. Pencakovci, ako je uvedené v sčítacích hárkoch boli rímskokatolíci a ja som matriku rímskokatolíckej cirkvi
nemal k dispozícii. V gréckokatolíckej matrike je záznam, že 1.októbra 1869 sa narodila Mária, ktorej rodičia boli Andrej Pencak a Mária Figurová. Ďalší záznam je z roku 1870, kedy sa Michalovi Petrušovi alias Penczakovi a Márii, rodenej Čirikovej, 11.februára narodil syn Michal. Záznam z roku 1872 udáva, že 11.mája sa Márii Penczakovej narodil syn Ján s poznámkou illija finus. 25. júla toho istého roku sa Michalovi Penczakovi a Márii Čirikovej narodil Šimon. Manželom Michalovi Petrušovi a Márii rod. Čirikovej sa narodil syn Štefan 12. januára 1874. V roku 1876 sa Márii Penczakovej narodil 8.apríla syn Štefan s poznámkou provaricatria. 8.decembra sa manželom Michalovi Petrušovi, alias Penczakovi a Márii Čirikovej narodil syn Matej, ktorého krstnými rodičmi boli Ján a Mária Petruš-Szolený. Z toho mi vychádza, že rod Petruš-Szolený pohltil rod Pencák. Záznam z roku 1880-sobáše Ján Penczak – 26 ročný si berie za manželku 20-ročnú Mariu Dragonovu, ktorým sa 7. augusta 1884 narodila Helena. Záznam z roku 1887 je o smrti Jána Penczaka, ktorý zomrel 12.novembra. U tohto záznamu je poznámka gemelis Goosel Borufréni Capellasna, farnosť Pečovská Nová Ves.
          Aj keď sa priezvisko Penczak v Milpoši už nevyskytuje, ešte aj v roku 2022 sa hovorí – „Idem do Pencaka pri cerkvi“. Pri bádaní v rode Baňas som sa stretol s Pencakom a tiež dom povyše obecného úradu patril Jozefovi Petrušovi, ale volali sme do nich do Pencaka.

Mikuláš Adzima

Text
Text

          Zvony sú technické, výtvarné a hudobné diela slúžiace pre cirkevné a svetské účely. Sú zhotovované zo zvonárskeho bronzu, ktorý sa skladá zo 78% medi a 22% cínu. Sú vyrábané zlievarenskou technikou roztaveného bronzu do formy. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a tvaroch podľa objednávky. Najväčší zvon na svete je uložený v Moskve a volá sa Kolokol, bol odliaty v roku 1734, jeho priemer je 660 cm a hmotnosť 201 924 kg. Histórie zvonov siahajú do predkresťanského obdobia a ich hlavnou funkciou je vydávanie mohutného zvuku, ktorým sa v cirkvi zvolávajú veriaci k bohoslužbám, ale slúži aj k vyzývaniu k modlitbám. K svetským účelom sa zvony používajú ako hlásiče nebezpečenstiev. Ešte v osemdesiatych rokoch 20.storočia boli zvony oficiálne ustanovené ako prostriedok k vyhláseniu chemického poplachu. Výrobca zvonov musel byť odborník na tvorbu modelu, musel ovládať a dbať na správne zloženie bronzu, ale aj formovacej hmoty, postupu odlievania, zdobenia, ale aj akustík, aby zvon vydával požadovaný zvuk. Zvonárom sa nazýval aj odborník na zvonenie. Za dobrého zvonára bol považovaný ten, ktorý dokázal zosúladiť zvonenie naraz na troch zvonoch.
          V rámci mojich bádaní milpošskej histórie som sa okrajovo venoval aj zvonom v troch milpošských chrámoch (grécko a rímskokatolíckych a neexistujúcej pravoslávnej kapličke). V tomto príspevku sa kvôli blížiacemu sa jubileu budem venovať zvonom v gréckokatolíckom chráme. Vo veži chrámu (turni) sú zavesené tri zvony. Vonkajší priemer na spodnej hrane najväčšieho zvonu je 69 cm, vnútorná výška 46 cm, stredný zvon ma priemer 54 cm a najmenší 47 cm a vnútorná výška je 42 cm. Na spodnej časti najväčšieho zvonu je nápis Rudolf Friedman Sabinov, v strednej časti je nápis azbukou Chvalite imja hospodne, žertvovali Miľpošane živuščie v Amerike v godu 1923 – Chválte Pánovo meno, darovali Milpošania žijúci v Amerike roku 1923. O zvonároch Friedmanovcoch zo Sabinova, ako aj o ich dielni, sú iba strohé záznamy, preto som sa obrátil na bývalú pracovníčku Mestského múzea v Sabinove Máriu Chmeliarovú, od ktorej som dostal vysvetlenie, ktoré uvádzam v plnom znení: „Čo sa týka milpošských zvonov, podľa fotografií ich skutočne vyrobil Friedman v Sabinove, kde mali zvonolejársku dielňu. Friedmanovci boli židovská rodina, zvonolejár Rudolf zomrel niekedy ešte za prvej ČSR. Ostatní členovia rodiny boli postupne vyvezení do koncentračných táborov, kde zahynuli. O dielni sa u nás nezachovali mne známe dokumenty.“ Múzeum v Trnave vydalo brožúru Corpus campanarum Slovaciea, kde je uvedený zoznam slovenských zvonolejárov a pod písmenom F sa nachádzajú dvaja Friedmanovci, Adolf a Samuel. O Adolfovi som sa dozvedel, že sa narodil v roku 1869 pravdepodobne v Sabinove a zomrel v tom istom meste 23.3.1937. Bol synom Samuela Friedmana, narodeného roku 1828 a umrel 19.1.1910 pravdepodobne v Sabinove. Zvonolejarská dielňa stála na Hlavnej ulici č. 2, kde sa toho času nachádza obchodný dom. Zistil som tiež, že zvony od Friedmana sa nachádzajú aj v Haniske pri Prešove.
          Peter Rudolf Manoušek napísal krásnu knihu Zvonářství, ktorú ukončil posolstvom zvonov: Živých zvolávam, mŕtvych oplakávam, blesky rozháňam. Týmto posolstvom aj ja uzatváram svoj príspevok o milpošských zvonoch, aj keď by sa o nich dalo ešte veľa napísať.

Mikuláš Adzima

         Katastrofy, vojny, ale aj epidémie ukončia mnoho ľudských životov. Ani mnou sledované teritórium Milpoš a Hanigovce sa tomu nevyhlo. Obyvateľstvo tohto kraja zažilo roky neúrody, z nej plynúceho hladu, vojny a rabovania.
          Z matričných úradov gréckokatolíckej cirkvi Ľutina roky 1840 až 1900 v položke „pochovaní“ som zistil, že roky 1870-1873 boli veľmi zlé. Najhoršie to bolo v roku 1873, kedy zomrelo až 53 ľudí.
          Prevažna väčšina obyvateľov zomrela na choleru a variolu. Kým variola postihovala hlavne deti v zimných mesiacoch, v letných mesiacoch kosila ľudí cholera celého vekového spektra. Variola sa viac vyskytovala v Milpoši, cholera v Hanigovciach. Najviac postihnutých boli rody Čekan, Šurin a Petruš. Skoro z každého domu niekto zomrel, niekde z rodiny aj dvaja, našli sa prípady, kde v rodine zomreli aj traja ľudia. Domnievam sa, že aj starý hanigovský cintorín bol nahradený novým, pretože už nebolo kde pochovávať. Správca farnosti Ľutina (do ktorej patrili Milpoš, Hanigovce, Olejníkov) Anton Rojkovič, si musel povolať pomocníka, aby zvládali pochovávať zomrelých dôstojným spôsobom.
          V dnešnej dobe COVID-u 19 je potrebné si pripomenúť viac ako inokedy, že v dejinách ľudstva sa epidémie vyskytovali v rôznych podobách. Pretože neboli účinné lieky, podliehalo im viac ľudí. Nebolo by na škodu veci rozobrať detailnejšie, nie iba dôsledky-úmrtia, ale aj príčiny vznikajúcich epidémií, čím by sa zabránilo masovému šíreniu ochorení.

Mikuláš Adzima

          Doteraz známy rok, kedy bol po prvý raz spomínaný Milpoš, bol rok 1775, kánonická vizitácia. Archivár rodu Péchy – Albert Gardonyi dal dohromady úradné listiny, ktoré knižne usporiadal a vydal Martin Roškanin. Tieto listiny potom bádatelia ďalej dešifrujú. Pečovskonovovesčan Ondrej Matisovský je jedným zo zanietených bádateľov zaoberajúci sa rodom šľachtickým – rodom Péchy. Kým Tom Kraky zostavil detailný rodokmeň rodu Péchy, Ondrej Matisovský sa podujal na veľmi ťažkú úlohu vzhľadom na vtedajší spôsob písania a štylizácie. Zo starého maďarského jazyka preložiť do súčasného moderného slovenského jazyka texty jednotlivých listín, nadviazal tým na prácu Martina Roškanina, ktorý vo svojej bádateľskej práci zozbieral mnoho archívnych materiálov a spolu s prekladateľkou pani Markuškovou to predložili s odkazmi v knižnej podobe verejnosti.
V Gardonyiho listine evidovanej pod číslom 346 sa MILPOŠ spomína dvakrát, raz v roku 1727 a druhý raz v roku 1720, čím by sa prvá spomienka na Milpoš posunula o 55 rokov do minulosti.
          V listine 346 sa dedičia panstva po Gašparovi Péchymu dohodli na nariadeniach o hospodárení a ochrane majetku, ako aj o trestoch a pokutách pri porušení nariadení. Keďže Ondrej Matisovský hodlá vydať svoje výskumy knižne, nechcem porušiť jeho autorské práva a preto je tento príspevok iba veľmi krátky.
          Výťah textu z Gardonyiho listiny 346: „ Ittém eodem anno 1720 Die 13 marti. Censeribaltatot földes urak altal Henigtieknek köbles földiek az eöszzi és tavaszi mezérekben ( tudnikik mélpos feli es kit eok haromteni héjak tavaszi mezéjeket mely consoribalt köblekbűl az urak csinaltak falusiaknak in genere diceat 138 ¼, 1/8, 1/16,szamlaltattot ad Cub.4 fel vetettek azért mingyarast féldes ulakfelyeb specificalt dikázokra reszven két foritntot es haszon negy pinszt, esset arra ad simplam diccam per 33 denarios.“

Mikuláš Adzima

Text

Na východnej strane milpošského cintorína sa nachádza náhrobný kameň s údajmi:

 *7.5.1876 Kozlov, † 5.2.1937 Milpoš

          Priezvisko Polesný sa v Milpoši vyskytlo iba v rokoch 1936-39. Vznik ČSR bol poznačený ťažkosťami, hlavne na Slovensku, kedy sa časť vtedajšej inteligencie nechcela prispôsobiť novej situácii a presťahovala sa do Maďarska, respektíve nechcela sa podieľať na budovaní spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vznikla potreba zaplniť miesta po odídencoch. Keďže na Slovensku bolo málo inteligencie, vedenie nového štátu rozhodlo o pomoci Slovensku z radov českej inteligencie. Na Slovensko sa vtedy dostalo mnoho českých učiteľov, medzi nimi aj Zdenka Polesná, ktorú osud zavial v roku 1936 do Milpoša. Po čase sa k Zdenke do učiteľského bytu prisťahovala jej matka a neskôr aj jej šesťdesiatročný otec Bohumil. Zdenkina matka Františka si Milpoš obľúbila, zmenu ťažšie znášal Bohumil, v polovici januára 1937 dostal chrípku a k tomu sa ešte zhodou nešťastných okolností podchladil a dostal silný zápal pľúc, ktorému 5. februára 1937 podľahol. Bol pochovaný na milpošskom cintoríne, kde mu dcéra Zdenka, správkyňa školy, spolu s matkou dali postaviť náhrobok s krížom a pamätnou doskou. Osud k starému pánovi Bohumilovi nebol príliš naklonený, viac šťastia mali jeho potomkovia – syn Bohumil, ale aj vnuk Bohumil, ktorý na svet prišiel v roku, kedy jeho starý otec odišiel do večnosti.
          V roku 2008 Ing. Bohumil Polesný so sestrou Máriou Popadincovou, rod. Polesnou navštívili Milpoš, kde ich na Obecnom úrade privítal starosta obce Ladislav Rabatin.

Až sa raz ocitnete na milpošskom cintoríne, zastavte sa pri hrobe pána Bohuslava Polesného, tíško rozjímajte a nezabudnite, že z jeho potomstva vzišla učiteľka, ktorá v rokoch 1936 až 1939 pôsobila na milpošskej škole ako jej správkyňa.

Mikuláš Adzima

Počítadlo návštev
225444
Používateľov dnes : 107
Tento rok : 37406
Celkom užívateľov : 225443
Náhľady dnes : 268
Celkom náhľady : 1271611
Kto je on-Line : 2
Priame prenosy obradov
z Chrámu sv. apoštolov
Petra a Pavla v Milpoši
Anketa
Ohodnoťte našu webstránku?
Kalkulačka

Počasie