www.milpos.sk
Dátum- čas

Menu
Kategórie článkov
Kalendár archívu článkov
jún 2024
Po Ut St Št Pi So Ne
 12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
Panoráma obce

Informácie

Infórmacie pre našu obec

Text
     Hneď na začiatok treba povedať, že rod Legnavských  sa do Milpoša prisťahoval z Livovskej Huty a podľa sčítania ľudu z roku 1930 to bolo v roku 1923, kedy mal Lukáč Legnavský 12 rokov. Podľa jeho najstaršej dcéry (nedávno zomrelej), bol jej starý otec na prácach v Amerike a za zarobené peniaze kúpil pole – chotárny názov LANY a tiež časť majera, kde bola drevená budova, ktorá slúžila aj ako „kancelária majera“. V roku 1930 mala popisné číslo 5. Pravdepodobne rod Legnavských a Pillárových bol v rodinnom vzťahu, pretože v dome č.1, kde býval Peter Pillár s rodinou (ten sa prisťahoval do Milpoša skôr), žila aj matka manželky Petra Pillára,  vdova Zuzana Legnavská, narodená 1.4.1870.Lukáč Legnavský pochádzal zo 7 detí a jediný – najmladší ostal na Slovensku. Ostatní súrodenci sa rozišli po svete: Mária, Anna a Michal odišli do USA, Juraj, Helena a Zuzana  optovali  v roku 1947 na Ukrajinu. Lukáč Legnavský sa oženil s dcérou Jána Hadzimu – Annou a mal s ňou tri deti: Máriu, Jána a Annu.Mária sa vydala za Štefana Hrabčáka (jeho otec Michal mal prezývku Haničkin Miško). Štefan bol v mojich časoch výraznou osobnosťou Milpoša, na základnej vojenskej službe športoval – bol zápasníkom a jeden z prvých traktoristov z Milpoša. Bol to veľmi dobrý človek, pomáhal s traktorom každému, ako sa len dalo. Bol zamestnancom STS Sabinov. Na Lanoch si postavili dom, do ktorého potom pribudli deti. Vedľa nich bol dom druhej dcéry Anny, narodenej 1943. Anna zomrela slobodná a bezdetná. Ján, narodený v júni 1939, sa oženil s Martou Varholíkovou, ktorá bola sestrou manželky Mikuláša Matviju (prezývka Potemko).Priezvisko Legnavský bolo pravdepodobne odvodené od obce Legnava, odkiaľ ich predkovia pochádzali. V Livovskej Hute bolo zvykom že prijímali priezviska obce odkiaľ pochádzali. Napríklad rod Kyjovských pochádzal z Kyjova, aj keď tam mali priezvisko Petrík. Ale o tom inokedy.

Text
Mikuláš Adzima
KLIK fotoalbum

Chlad udrel na naše domovy mocnou čarovnou palicou a všade navôkol sa rozprestrela biela perina. Radosť v detských očiach a úsmev na tvári počas 6. decembra bolo vidieť všade navôkol. Veď predsa v tento deň rozdáva svoje dary sv. Mikuláš. Ani tento rok nezabudol a zavítal k nám do cerkvi. Prišiel, povzbudil a podelil sa. Na srdci zohrial nielen milým slovom, ale tých najmenších potešil aj sladkým balíčkom.
Ďakujeme mu za návštevu, milé slová i dary a veríme, že skutky života sv. Mikuláša sa nám stanú predlohou a dokážeme ich pretaviť aj do tých našich bežných dní.

Mgr. Júlia S.

KLIK fotoalbum

          Sedembolestnú Pannu Máriu si uctievajú Slováci ako svoju národnú Patrónku. Prvé stopy sviatku Sedembolestnej Panny Márie badať už v 15. storočí. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1412, kedy sa o ňom hovorilo na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú Cirkev bol ustanovený pápežom Benediktom XIII. v roku 1727. Ten istý pápež povolil, aby sa Sedembolestná Panna Mária uctievala ako Patrónka Slovenska. Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorý je zároveň aj štátnym sviatkom si každoročne pripomínane 15. septembra.
          Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie sa pravidelne koná sv. omša aj pri kríži na vrchu Hrabinka nad našou obcou Milpoš. Kríž na vrchu Hrabinka bol postavený ešte v roku 2000 a to veriacimi oboch obradov v obci. V roku 2018 prešiel renováciou, prostredie okolo sa zveľadilo, pôda sa vyrovnala a do prírodného prostredia sa usadili drevené lavičky.
          Aj tento rok nám krásne, slnečné a teplé počasie umožnilo sláviť svätú omšu spoločne na tomto krásnom mieste. Na svätej omši sa zúčastnilo mnoho veriacich z obce Milpoš ale aj mnoho veriacich z okolitých obcí.
Svätú omšu slávili duchovní otcovia Jozef Kandráč, Jozef Špes a diakon Peter Hovanec.
          Po svätej omši nasledovalo spoločné posedenie – agapé

Mgr. Júlia Kočiščáková

KLIK fotoalbum

„Toto je deň, ktorý dal nám Pán…“

          Naša farnosť sa pomaly stáva „dospelou“. V tomto roku slávi už 20 rokov od svojho založenia. Aj preto (a nielen preto) sa o. Jozef spolu s pastoračnou a ekonomickou radou i farskou charitou rozhodli toto výročie „osláviť“ a začať s peknou tradíciou Farského dňa.

          Príjemné stretnutie sa konalo v sobotu, 9.septembra, a začalo sv. liturgiou. O. Jozef v homílii poukázal na dôležitosť farského spoločenstva, ktoré je naším domovom, kde sa všetci máme cítiť ako jedna rodina a starať sa jeden o druhého. Zdôraznil potrebu modlitby za nám zvereného pastiera, kňaza, cez ktorého Boh zosiela požehnanie na každého jedného z nás. Liturgiu spevom obohatili zbory našej farnosti. Pridali sa bývalí i noví členovia, pretože v týchto dňoch uplynulo aj 35 rokov od založenia Zboru sv. apoštolov Petra a Pavla. Po záverečnom požehnaní nasledovala ešte katechéza o. Milana Mojžiša pre starších a seniorov.

Mladší, rodiny a deti sa po sv. liturgii stretli na ihrisku, kde ich čakalo množstvo aktivít a zábavy. Súťažilo sa vo varení kotlíkového gulášu, maľovalo na tvár, športovalo, tancovalo, spievalo, posedelo pri dobrom jedle… Kto mal záujem, mohol sa vybrať na vežu chrámu, kde pán Igor Petruš ochotne všetkým ukázal majstrovstvo ručného zvonenia na všetky zvony, ktorých hlahol sa už sto rokov ozýva z našej cerkvi.

Ďakujeme Bohu za tento požehnaný čas a za dar spoločenstva, ktoré sme mohli, vďaka Jeho dobrote, o niečo viac sceliť a posilniť. Ďakujeme všetkým sponzorom jedla, pitia i všetkým, ktorí pomohli s prípravou. Ďakujeme tým, ktorí prišli a priviedli svojich najbližších, deti, rodiny a priateľov, aby sme tak spolu zažili agapé – naozajstnú hostinu lásky.

SLAVA ISUSU CHRISTU!

 

Veronika Andraščíková

Text

        Juraj Figura, alias Tutľa, sa narodil v roku 1861 Jánovi Tutľa-Figurovi. Jurajova manželka sa volala Zuzana a bola z rodu Darákových. V tomto manželstve sa narodilo 6 dcér – Anna, Zuzana, Alžbeta, Mária, Verona a Katarína.

        Prvej dcére dali  meno Anna, ktorá sa narodila 1873, zomrela 1930. Anna sa vydala za Michala Mizeráka (1873-1935), bývali na Štolni. Okrem iných detí mali syna Michala (1910-1962), ktorý bol ženatý s Annou rod. Urvinitkovou (1908).  Z tohto manželstva sa narodil Andrej (1930).

        Druhá dcéra Zuzana sa narodila roku 1881, zomrela 1962, vydala sa za vdovca Jána Straku (1861-1927), ktorému porodila Jozefa, Michala, Štefana, Petra, Andreja, Máriu a Veronu. Ján zahynul pri banskom nešťastí v USA v roku 1927. Zuzana potom žila u syna Juraja z prvého manželstva Jána.

        Tretia a štvrtá dcéra sa narodili ako dvojičky a volali sa Mária a Alžbeta (1883). O Alžbete som sa nedozvedel nič, mohla zomrieť veľmi mladá, alebo sa vysťahovala do USA. Mária sa vydala v roku 1903 za Jána Adzimu (1878) v Hanigovciach. Mali deti: Jána – slúžil v Ťahanovciach a utopil sa v Hornáde cca v roku 1927, Andreja, Máriu, Annu, Helenu a Juraja.

        Juraj Figura, alias Tutľa, bol v podstate bohatý gazda, mal pole a množstvo oviec, o ktoré sa nedokázal sám postarať a hovorilo sa, že keď mu nakosené seno-krmivo pre ovce zhnilo, tak ho to tak vzalo, že 20. júla 1905 si dobrovoľne siahol na život. Ostali po ňom 2 nezaopatrené dievčatá Verona a Katarína.

        Piata dcéra Verona sa v roku 1906 vydala za manželovho brata svojej staršej sestry Juraja Adzimu z Hanigoviec (1880-1945), s ktorým mala deti Jána (1907), Annu (1908), môjho otca Juraja (1911), Máriu, Veronu, Alžbetu. Matka Verona 20. januára 1920 zomrela na španielsku chrípku. Otec Juraj sa druhý  raz oženil a zobral si Alžbetu Hrabčákovú z Hanigoviec, s ktorou mal ešte tri deti – Helenu, Štefana a Katarínu. Aj druhá manželka mu v roku 1928 zomrela. Jurajov osud spečatila črepina z kaťuše, ktorá jeho telo 21. januára 1945 roztrhala. Po prechode frontu bol pochovaný na milpošskom cintoríne ako jediná civilná obeť vojny z Milpoša. Hovorilo sa, že meno Juraj v tomto rode prináša nešťastie a tak po mojom otcovi Jurajovi, ktorý zomrel 46 ročný na porážku, sa meno Juraj nevyskytuje.

        Najmladšia dcéra Katarína sa vydala za Požonského do Ľutiny. Jej osud som nesledoval.

        Priezvisko Figura pochádza z Harčár-Lúčky a predpokladá sa, že ich predkovia boli hrnčiari. Vychádzam z toho, že hrnčiari trpeli chorobou, ktorú lekári poznali ako colica figuralis, ku ktorej dochádzalo pri výpale hlineného riadu a figuriek, ktoré boli zdobené glazúrami, z ktorých sa pri výpale uvoľňovali jedovité výpary a tie spôsobovali spomínanú chorobu. Tutľa bola prezývka vychádzajúca z utajovania skutočností, ktoré nechceli, aby sa  dostali na verejnosť. V minulosti boli rodiny mnohodetné, vydávali a ženili sa medzi sebou. Ako poznamenala Mária Kokoruďová, v Milpoši bol skoro každý s každým v blízkom, alebo vzdialenom príbuzenskom vzťahu.

 

   Mikuláš Adzima

 

Video klip – Lamačské chvály

Nakoľko začiatok prenosu  bol  oneskorený,  odporúčam nastaviť si začiatok od 20-tej minúty.

„Aké je dobré oslavovať Teba, Pane…“
          Melódiou tejto piesne sa v piatok, 10.marca 2023, začal večer modlitieb a chvál v našom kultúrnom dome. Modlitby viedla kapela Lámačské chvály, ktorá takto po celom Slovensku zjednocuje ľudí prítomných v sále, aj v on-line priestore v spoločnej
modlitbe.
          Chvála je odpoveď na Božiu veľkosť, dobrotu, lásku a dar spásy. V tomto roku slávi naša farnosť 20 rokov od svojho vzniku, preto sa o.Jozef spolu s pastoračnou radou snažia ponúknuť veriacim viaceré možnosti k prehĺbeniu vzťahu s Bohom a k vďake za tento dar.
          Sme radi, že Lámačské chvály prijali pozvanie a mohli sme spolu s nimi hudbou a piesňou oslavovať nebeského Otca, tak, ako sa o tom sami zmieňujú na svojej stránke: „My oslavujeme Otca. Otca, ktorý zmenil naše životy a zaplatil cenu životom
svojho syna Ježiša, aby sme my mohli k Nemu kedykoľvek prísť. Nežijeme pretvárku, chválime Ho, aj keď okolnosti nás chcú presvedčiť o opaku. Vieme, že je dobrý, vieme, že zvíťazil! A tak oslavujeme Jeho víťazstvo a vieme, že raz dorazí aj k nám.“
Bohatými svedectvami o sile modlitby v spoločenstve a s požehnaním otca Jozefa sme ukončili tento čas, v ktorom sa aj napriek vlastnej nedokonalosti mohlo vytvoriť v našich srdciach miesto pre Pána – boží trón, lebo ako hovorí Dávid vo svojom žalme:
          „Boh tróni na chvále svojho ľudu.“ (Ž 22,4).

Veronika Andraščíková

 

KLIK fotoalbum

          Vianoce by mali byť predovšetkým sviatkami pokoja, pohody, odlúčenia sa od každodenného zhonu a práce. Mali by byť príležitosťou, aby sme sa mohli zastaviť, stretnúť v kruhu najbližších a mohli si vychutnať slávnostnú atmosféru vianočných dní. Vianoce sú však najväčším kúzlom pre malé deti, ktoré sa tešia na vyzdobený stromček a darčeky, ktoré im priniesol  Ježiško. Vieme, že Vianoce sú tiež o tradíciách, no aj tie sú všade iné. V našej obci a farnosti je zvykom po štedrej večeri sa stretnúť v cerkvi a spoločnou modlitbou osláviť narodenie malého Ježiška. Ani tento rok tomu nebolo inak. Večer o 21.00 hod. sa začal vianočnou akadémiou, ktorú pripravili všetky zbory fungujúce v našej farnosti. Príbeh o obuvníkovi Martinovi nám mal pripomenúť, že s Ježišom sa stretávame každý deň v podobe našich blížnych.
          V závere akadémie odoznela spoločná pieseň zborov – „Štedrý večer“ za hojnej účasti spevákov a hudobníkov. Tóny piesne pohladili každé jedno srdce a na tvári sa objavili aj teplé kvapky sĺz dojatia.
          Po vianočnej akadémii sme sa spoločne s o. Jozefom Špesom pomodlili Veľké povečerie s lítiou a po skončení, sa spevu a vinšov ujala MSS Milpošan, ktorá každoročne koleduje a spieva pri jasličkách v cerkvi. Taká typická vianočná nálada v obci Milpoš. Nielen vôňa medovníkov a ihličia či rodinná pohoda – ale aj spoločenstvo veriacich, ktoré v tomto čase vytvárame. Práve v takýchto chvíľach sa treba zastaviť a zamyslieť sa nad skutočným významom Vianoc – narodením Ježiša v našich srdciach…

CHRISTOS RAŽDAJETSJA!

Júlia Straková

KLIK fotoalbum

        Sviatok svätého Mikuláša má dlhoročnú tradíciu a najmä u detí je to veľmi obľúbený sviatok. Legendy hovoria, že biskup Mikuláš žil koncom 3. storočia a do pamäte sa zapísal nezištným pomáhaním a obdarúvaním ľudí, ktorí to najviac potrebovali. Jeho skutky museli byť naozaj neprehliadnuteľné, keď mu vzdávame úctu ešte o viac ako1800 rokov neskôr a dosiaľ sme naňho nezabudli. Na sviatok, kedy Mikuláš nosí dobrým deťom darčeky, samozrejme nezabudli ani milpošské deti a trošku v predstihu, v nedeľu 4. decembra 2022, netrpezlivo očakávali návštevu sv. Mikuláša. Veď predsa konečne po 2 rokoch „nútenej“ izolácie, mohli spoločne privítať Mikuláša pred obecným úradom. Mikulášsky program začal kultúrnym programom. Najprv si deti spolu s rodičmi pozreli scénku o Svätej rodine a narodení malého Ježiška, ktorú si pre ne pripravili najmenší žiaci z materskej školy. Po scénke, žiaci základnej školy, spestrili program piesňami a vianočným pásmom Jasličkárov. Hneď po nich vystúpila najmladšia folklórna skupina v obci Čatinka, ktorá zaspievala pieseň o sv. Mikulášovi. Čatinku vystriedala ŽSS Milpošanka s koledou Vstavajte, vstavajte a v úplnom závere sa k ženskej zložke pridala MSS Milpošan a spoločne zaspievali Mikulášsku hymnu – Ó ktože, cti si Mikuláša.
          Po kultúrnom programe deti netrpezlivo očakávali príchod Mikuláša, ktorý predsa len prišiel aj tento rok a s pomocou detí rozsvietil stromček pred obecným úradom. Mikuláš obdaroval všetky dobré a poslušné deti sladkým balíčkom a kto potešil Mikuláša spevom, básničkou alebo tancom, dostal sladkosť navyše. Celé podujatie sa nieslo v priateľskom a príjemnom duchu prichádzajúcich Vianoc.
          Čarovnú atmosféru výborne doplnil aj teplý čaj s koláčikom, ktorý skvele zahrial skrehnuté ruky a pohladil srdce. A aby toho nebolo málo, novinkou tohtoročného mikulášskeho podujatia bola Vianočná burza, na ktorej si mohli prítomní za symbolickú sumu kúpiť výrobky žiakov, učiteľov a rodičov. O krásne a kreatívne nápady nebola núdza.
          ĎAKUJEME 🙂

Júlia S.

KLIK fotoalbum

21.marec- Svetový deň Downovho syndrómu
          Ponožková výzva sa každoročne koná 21. marca a spája sa so Svetovým dňom Downovho syndrómu. Tento deň sa na znak oslavy ľudskej jedinečnosti nosia dve rozdielne ponožky. Výzva bola určená všetkým, ktorí chceli prejaviť solidaritu a podporiť ľudí s Downovým syndrómom a ich rodiny. Táto výzva zároveň rozširuje povedomie o tom, že ľudská individualita robí tento svet krajším, pestrejším, zaujímavejším a inšpirujúcim.
          Aj tento rok 21.marca 2022 sa naši žiaci zapojili do tejto výzvy s odhodlanosťou a chuťou prejaviť dvoma rôznymi ponožkami, že všetci sme odlišní, no jedineční a nenahraditeľní zároveň.

Štefančíková, uč. ZŠ

          Osada Milpoš patrila šľachtickému rodu Péchy (Péči). Ešte na začiatku 19. storočia vlastníkmi všetkých domov boli Péčiovci. Podľa sčítacích hárkov z roku 1857 už niektoré domy vlastnili obyvatelia Milpoša. V tomto príspevku sa budem venovať domu, ktorý v čase sčítania v rokoch 1857 a 1869 mal číslo 5.
          Dom bol zaujímavý tým, že sme ho ako deti považovali za stred obce. Majiteľom domu bol rod Strakových, ktorý patril v Milpoši medzi najpočetnejších a pravdepodobne aj medzi bohatších Milpošanov. Nachádzal sa na západnej strane Kostoliska. Funduš Strakových zaberal priestor od cesty na Štolňu po Henschovú jaruhu. Po roku 1947 do majetku Strakových pribudol breh od Henschovej jaruhy po Hrabinku, dovtedy patriaci Krajňákovcom, ktorí sa presťahovali na Ukrajinu. Tieto moje informácie pochádzajú z úradného sčítania ľudu – obyvateľstva, optačných materiálov a matrík zverejnených na internete. Ešte pred rokom 1800 narodený – Andrej Straka bol ženatý s Máriou r. Rabatinovou, narodenou roku 1787. Mali viac detí, ale pre sledovanie rodu je zaujímavý ich syn Peter, nar. 1834 a jeho manželka Zuzana, nar. 1835, ktorým sa v roku 1860 narodil syn Ján. Ján 1860-1927 bol dvakrát ženatý. Jeho prvá manželka pochádzala z Ľutiny a volala sa Anna Borodáčová a mal s ňou niekoľko detí, sledoval som však mužských potomkov. Prvé dieťa, ktoré sa im narodilo bol Ján, ten sa narodil v roku 1885, jeho manželka pochádzala z rodu Žilka. Ján narodený v roku1885 sa po roku 1911 vysťahoval do USA, kde aj zomrel. V roku 1896 sa narodil Juraj a roku 1898 Andrej. Tu niekde Borodáčová zomiera. Vychádzam z toho, že deti Jozef 1901, Michal 1902, Štefan 1905, Peter 1913, Verona 1918 a Mária 1922 sa narodili už druhej manželke Jána Straku (1860-1927) Zuzane, rodenej Figurovej, narodenej roku 1874, ktorá bola vekovo blízko k synovi Jánovi 1885 z prvého manželstva a od svojho manžela Jána Straku bola o 14 rokov mladšia. V roku 1927 ovdovela, zomrela v roku 1962.
          Z prvého manželstva Jána jej okrem dievčat ostali dvaja chlapci Juraj a Andrej. Juraj 1896 sa oženil s Máriou Molčanovou z Ľutiny, ktorá sa narodila v Amerike a tak jej prischla prezývka Mera. Mikuláš Molčan pre svoju dcéru ako veno kúpil pozemok, na ktorom dodnes stojí budova zvaná Molčanova karčma, ktorá Milpoš rozdeľovala na nižný a vyšný koniec. Juraj Straka 1896 bol ambiciózny človek, kráčal s dobou. Bol pri pravoslavizácii i arizácii a tiež ako zástupca obce pri delení majetku po optantoch z Milpoša. V jeho krčme sa schádzali partizáni. Mal osem synov. Najstarší Ján sa vyučil za obchodníka a prevzal obchod a krčmu po otcovi. Jozef odišiel do štátnych služieb – policajt, je pochovaný v Michalovciach. Daniel a Vladimír odišli do Čiech. Vladimír slúžil ako dôstojník. Zomrel za záhadných okolností v roku 1968. Podobne aj Juraj zomrel rukou vraha. Milan 1939 sa vyučil za baníka, žil v Lipanoch. Na rodičovskom ostal Gedeon. Najmladší syn Borodáčovej – Strakovej Andrej 1898 sa oženil s Veronou z rodu Hrabčák. Pretože sa dlhý čas zdržiaval v Amerike, prezývali ho Amerikán. S Veronou mal tri deti Andreja, Jána a Veronu.
          Syn Andrej bol od roku 1954 do 62 predseda MNV, bol ženatý s Helenou rod. Mizerákovou, deti Helena a Pavol.
Ján slúžil v slovenskej armáde ako telegrafista a aj jeho syn Ján 1943 pokračoval v otcových šlapajách. Vyučil sa za spojára. Syn Miroslav po absolvovaní strojníckej priemyslovky slúžil ako vojak-vodič v Prahe a po prevrate 1989 vyhral voľby za starostu obce Milpoš. Starostoval štyri volebné obdobia. Dcéra Oľga, vyštudovala SEŠ, vydala sa, žije v Prešove, pracuje na okresnom súde v Prešove.
          Deti, ktoré mal Ján 1860-1927 s Figurovou už toľko šťastia nemali. Michal, ktorý bol za Slovenského štátu komisárom sa ako všetci funkcionári za Slovenského štátu musel stiahnuť do úzadia. Jozef 1901 sa oženil so sestrou Michala Petríka, Štefan si vzal manželku od Mizeráka, podobne ako Peter 1913, z ktorého rodu po najmladšej dcére vydatej za Jána Kijovského vzišiel druhý kňaz z Milpoša. (prvý bol Jozef Urvinitka). Potomkovia rodu Straka sa aj v súčasnosti zapájajú do kultúrneho diania v obci. Bývalý starosta obce Miroslav Straka je zakladateľom stretnutí speváckych súborov, ktoré sa uskutočňujú každoročne pod názvom „Tak sebe tu žijeme“, kde sa aktívne zapája jeho dcéra Júlia, ako aj pravnučka Petra Straku – Veronika Andraščíková.
Dom číslo 5 z rokov 1857-1869 dávno neexistuje, rast počtu obyvateľstva si vynútil stavbu nových príbytkov. Milpoš v rokoch 1857-69 mal 34 domov, v roku 1930 mal posledné číslo Ján Petruš 69 a v roku 2020 posledným číslom bolo 200. Milpoš rastie aj do krásy a to je dobré znamenie aj pre budúce generácie.

Mikuláš Adzima

Počítadlo návštev
231520
Používateľov dnes : 66
Tento rok : 43482
Celkom užívateľov : 231519
Náhľady dnes : 111
Celkom náhľady : 1286501
Kto je on-Line : 1
Priame prenosy obradov
z Chrámu sv. apoštolov
Petra a Pavla v Milpoši
Anketa
Ohodnoťte našu webstránku?
Kalkulačka

Počasie