Odbojári z Milpoša

          Ak chceme hovoriť o odboji, je potrebné si ujasniť čo je to odboj. Podľa môjho názoru odboj je odpor proti vládnej moci. Vzniká ako dôsledok vnímania nespravodlivosti,  hlavne v totalitných  štruktúrach. V súčasnej  dobe sa hovorí o dvoch hlavných prúdoch odboja:
     a) protifašistický
     b) protikomunistický
         
         Kým protikomunistický odboj  má svoje korene po II.svetovej vojne, protifašistický vznikol počas vojny. Prezentovali ho  hlavne partizáni a frontoví vojaci. Bol opatrený zákonom 255/46 Zb.z. Protikomunistický odboj má svoju oporu v zákone 219/2006 Zb.z. Zameriam sa na protifašistický odboj,  pretože protikomunistický ešte nie  je historicky tak prepracovaný ako protifašistický.

          Korene protifašistického odboja v našom prípade vznikli na Ukrajine v čase napadnutia Sovietskeho zväzu  Nemeckom. Obyvatelia Ukrajiny zo začiatku vítali nemeckú armádu ako osloboditeľskú (spod Stalinovej tyranie). Nemci sa však k domácemu obyvateľstvu začali správať ináč ako sa očakávalo. Správali sa hrubo, surovo, až likvidačne. Ľudia  na území okupovanom Nemeckom rýchlo spoznali krutú tvár nemeckého fašizmu a začali vytvárať odbojové skupiny. Toho si všimli aj  slovenskí vojaci nasadení v protiruskom ťažení. Tieto správy sa dostali aj na Slovensko. Nemci zajatých ruských vojakov na mieste zastrelili, alebo ich posielali do pracovných táborov. Utečenci z pracovných, resp. koncentračných táborov sa uchyľovali na miesta, kde by neboli na očiach nemeckej armáde a na Slovensku aj gardistom. Hory sa stali domovom utečencov, z ktorých sa vytvárali organizované partizánske skupiny a mali svoj hlavný štáb v Kyjeve. Ich hlavnou úlohou bolo vykonávať diverznú činnosť  v tyle nepriateľa. K tomu potrebovali  spolupracovníkov z radov domáceho obyvateľstva. Vtedajšia  vládna garnitúra Slovenska bola pronemecká a tak partizáni vyhľadávali spoľahlivých  spolupracovníkov. Komisári mali pohyb partizánov hlásiť nemeckej  brannej moci. Komisári sa tak dostali do nezávideniahodnej situácie. Na jednej strane  nemci a na druhej strane partizáni sa im vyhrážali smrťou, ak by  partizánskych  spolupracovníkov udali nemcom. Práve  títo partizánski spolupracovníci dostávali od partizánov potvrdenky (bumašky) , ktoré  im po vojne pomohli k získaniu výhod podľa zákona 255/46. Tieto výhody  využívali aj vojaci, ktorí bojovali v zahraničnom vojsku pri Červenej armáde – Svobodovci. Získať výhody zákona 255 bolo podmienené  preverovaním, s cieľom, aby  výhody mohli využívať iba  tí, ktorí boli partizánmi, pomáhali partizánom alebo  bojovali v novovznikajúcej československej armáde.
 

         Ako inde, aj v Milpoši sa našli takíto ľudia a o nich je ďalšie pokračovanie príspevku. V historickom vojenskom archíve v Bratislave som našiel materiál, ktorý mi umožnil detailnejšie spracovať problematiku odbojárov z Milpoša. Tu by som odbojárov rozdelil  do dvoch skupín: partizáni a vojaci. V Milpoši operovali viaceré  partizánske skupiny. Najznámejšia  bola 20 členná skupina Kvitinského, ktorá sa schádzala v dome bratov Jána a Andreja Gargalíkových,  bývajúcich pod lesom. Partizáni ich využívali na  získavanie informácií o pohybe nemeckých vojsk a tiež na uskladnenie zbraní a munície v ich sypancu. Podobný osud mal pravoslávny  duchovný otec Andrej Cuglévič, v ktorého dome sa konali porady partizánskej skupiny. Ján Poráč vyvážal zozbierané potraviny konským povozom do lesa, za čo sa mu niektorí Milpošania po vojne  „odmenili“ porozbíjaním okien na dome. Partizáni sa tiež schádzali aj u krčmára Juraja  Straku. U partizánov bol Demeter Petruš, so svojou manželkou Máriou z Blažova, Ján Urda, Jozef Straka. Tí všetci po vojne dostali vyznamenania. Druhou skupinou boli muži, ktorých na základe branného zákona povolali po prechode frontu  do armády – Svobodovci, ktorým bol uznaný štatút odbojára. Samozrejme museli prejsť tortúrou preverovaní ich bojovej činnosti. K ním patrili Juraj Hadzima, Michal Poráč, Andrej Kapľavka, Andrej Džačovský, Jozef a Ján Straka, Ján Petruš, Ján Cenker. Nie všetci požiadali o uznanie štatútu odbojára. Zo záznamov lipianskej pobočky ZPFB z roku 1974 k nim pribudli Michal Figura, Vasiľ Leník, Ján Žilka. Niektorí z Milpošanov sa z Milpoša odsťahovali, iní zo strachu o svoju rodinu sa k odboju neprihlásili. Takže môj zoznam milpošských
odbojárov nemožno považovať za úplný, ale potenciálni  bádatelia ho  môžu využiť ako odrazový mostík pri štúdiu novodobej milpošskej histórie.

Mikuláš Adzima