Katastrofy, vojny, ale aj epidémie ukončia mnoho ľudských životov. Ani mnou sledované teritórium Milpoš a Hanigovce sa tomu nevyhlo. Obyvateľstvo tohto kraja zažilo roky neúrody, z nej plynúceho hladu, vojny a rabovania.
Z matričných úradov gréckokatolíckej cirkvi Ľutina roky 1840 až 1900 v položke „pochovaní“ som zistil, že roky 1870-1873 boli veľmi zlé. Najhoršie to bolo v roku 1873, kedy zomrelo až 53 ľudí.
Prevažna väčšina obyvateľov zomrela na choleru a variolu. Kým variola postihovala hlavne deti v zimných mesiacoch, v letných mesiacoch kosila ľudí cholera celého vekového spektra. Variola sa viac vyskytovala v Milpoši, cholera v Hanigovciach. Najviac postihnutých boli rody Čekan, Šurin a Petruš. Skoro z každého domu niekto zomrel, niekde z rodiny aj dvaja, našli sa prípady, kde v rodine zomreli aj traja ľudia. Domnievam sa, že aj starý hanigovský cintorín bol nahradený novým, pretože už nebolo kde pochovávať. Správca farnosti Ľutina (do ktorej patrili Milpoš, Hanigovce, Olejníkov) Anton Rojkovič, si musel povolať pomocníka, aby zvládali pochovávať zomrelých dôstojným spôsobom.
V dnešnej dobe COVID-u 19 je potrebné si pripomenúť viac ako inokedy, že v dejinách ľudstva sa epidémie vyskytovali v rôznych podobách. Pretože neboli účinné lieky, podliehalo im viac ľudí. Nebolo by na škodu veci rozobrať detailnejšie, nie iba dôsledky-úmrtia, ale aj príčiny vznikajúcich epidémií, čím by sa zabránilo masovému šíreniu ochorení.
Mikuláš Adzima