Rod Cenker z Milpoša

          Večery na dedine mali svoje čaro. Ako deti sme sedávali na  bukoch, či jedliach uložených pri potoku, opretí o vŕby, aby sa neskotúľali do potoka. Tu prebiehali rozhovory na rôzne témy. Najčastejšie sme sa rozprávali o tom, ktorý rod je starší a ako sa dostal do Milpoša. S otvorenými ústami sme počúvali starých chlapov, keď nám rozprávali, ako to niekedy bolo a ako sa Milpoš rozširoval o nové priezviská. Zaujímavé boli výklady starcov o tom, ako sa kto dostal k svojmu priezvisku.

          Začali sme výzvou: „No ujku, povice nám daco o…“ (tu sme si vybrali ťažké priezviská ako Cenker, Kapľafka, Balentovo, Petropetri, Pencak, Cuglévič atď.) No a ujko či dzedo začal: „Tak dzeci, s tima Cenkerovima to bulo tak: Na Milpošu bul dakedi panski majir a ket prestal vinášac, tak ho pán, volal sa Péči, predal. Kúpili ho ľudze spoza verchov – Hutňani, Piľar, Cenker, Legnavský. Dneška vám povim daco o Cenkerovich. Mi tu na Milpošu jim hvarime CENGERovo. Oni ku svojemu priezvisku prišli dávno, pradávno. Hvari še, že oni še priscahovali z Germanii –  Nemecka a že jich bulo dzešec. Dzešec po nemecky še píše zehn, ale číta še cen a ger znamenalo, že prišli z Germanii -Nemecka. (pri spodobovaní sa g zmenilo na k, cen g-k er) Sameperše prišli do Venécii, to je časť Lukova, dze bula prvá skláreň a založili ju Taliani, pochádzajúci z Venézii a tich Nemcoch prijali jak odborníkoch na sklo.“

          Moje bádanie potvrdilo existenciu sklární v Livovskej Hute. Píše sa o nej v Nových obzoroch, vydaných prešovským múzeom. Výskum na vlastnú päsť robil aj Anton Kyjovský a výsledky výskumu mi pred odchodom do večnosti odovzdal. Anton Kyjovský píše: „Venécia bola založená  roku 1410, niekedy okolo roku 1601 sa tu datuje aj príchod sklárov do tejto oblasti. Sklo sa vyrába z kremenného piesku, ktorý sa taví pri  teplote nad  1200° Celzia. Aby znížili teplotu tavenia pridávali k nemu potaš, ktorú získavali z popola, keďže kremenného piesku a stromov bolo v Čergovskom pohorí dostatok, tak sklárne fungovali. Keď sa vyčerpali suroviny a drevo, postupovalo sa ďalej do livovských hôr. Osade, ktorá pri sklárni vznikla, dali meno Livovská Huta, bolo to po roku 1683.“ Ako píše Anton Kyjovský, najprv sa tejto osade hovorilo Horný Livov, ďalej píše, že existuje dokument, ktorý posol menom Cenker nosil do Salanca (dnes Slanec), kde gróf Forgáč býval.
          Pavlovič uvádza, že pri sčítaní ľudí v roku 1869 bývali v Livovskej Hute v dvoch domoch rodiny Czenker. V dome č.12 býval Jozef Cenker nar.1819 s manželkou Zuzanou z rodu Dančak, narodenou 1825. Bývali s nimi deti Michal 1851, Mária 1854, Zuzana 1858, Barbara 1863, Adam 1865, a Ján 1869.

          V dome č. 15 býval Ján Cenker nar.1824 s manželkou Annou z rodu Šveda, narodenou 1830, mali deti Jána 1849, Štefana 1852, Bazila 1858, Michala 1863, Gustáva 1866 a Máriu 1869.

          Na milpošskom cintoríne je náhrobný kameň na ktorom je tento nápis: „Tu s Bohom spočíva Michailova rodz. Anna Šveda, ktorá zomrela 2.marca 1922 ako 52 ročná. Postaviť dal jej muž Michal Cenker.“ Táto Anna sa musela narodiť v roku 1870, čo by zodpovedalo, že jej muž bol Michal z domu č.15, nar.1863.

         Podľa sčítania ľudu z roku 1930, sa Cenkerovci prisťahovali do Milpoša v roku 1920. V tom čase mal ich dom č.4 a bývali tam tri rodiny:

• Michal, nar.1863, manželka Mária 1871
• druhú rodinu tvoril Michal, nar.1901 a Júlia rod. Dančaková z Livova, nar.1903 s deťmi: Ján, Peter, Mária, Jozef
• tretia rodina Mikuláš, nar.1907 a Anna rod. Chomová, tiež z Livova. Sňatok mali 19.VIII.1930. Ďalšie sčítanie bolo až v roku 1940.

        Mikuláš Adzima