Milpošskí  Rómovia

          V  antikvariáte som natrafil na 727 stránkový zborník s názvom Monitoring situácií rómskych osád na Slovensku 1999 – 2005. Zaujímavý bol tým, že išlo o terénny výskum v troch susediacich okresoch Prešov, Bardejov a Sabinov, kde sa nachádza 130 rómskych osád. Pre moje potreby  som sa venoval okresu Sabinov. Vo väčšine prípadov  mená osôb ako aj miestne názvy sú pseudonymami. Napríklad: Lipany sú Pupeny, Rožkovany= Rohlíkovce, Hanigovce sú Brutalice, Pečovská Nová Ves je Pečená Ves, Milpoš=DLUHOŠ.

          Históriu dluhošských, resp. milpošských rómov autor čerpal z kroniky obce a hlavne z besied s miestnymi „gadžovskými“ a hlavne rómskymi obyvateľmi. Podľa autora Štepana Bolfa z Plzenskej univerzity sa Rómovia do Milpoša prisťahovali cca v 20.rokoch 19.storočia zo susednej obce Brutalice (Hanigovce). Usadili  sa  v blízkosti pánskeho majera v dome č.147 určeného na demoláciu. Išlo o rodinu kováča Štefana Červeňáka, ktorého prezývali GRIBOŠ. Postupne tu vyrastali tri hlinené chyže. K ním patrila záhrada so slivkovým sadom. Griboš a jeho synovia vyrábali „valky“ (nepálené tehly) a pomáhali majoritnému obyvateľstvu. Griboš sa venoval aj hudbe, hral na basu s kapelou z blízkych Rožkovian. Tesne pred druhou svetovou vojnou Griboš a jeho manželka podľahli týfusu. V osade ostali jeho deti: Štefan, Andrej, Ján, Marta a Terézia. Ján v čase smrti rodičov mal 5 rokov, Štefan s Andrejom neskôr pokračovali v otcovom remesle – v kováčstve.

          Roky 1939 až 1945 autor nazýva rokmi Slovenského štátu a toto obdobie okrem Židov postihlo aj Rómov, ktorým sa vtedy hovorilo CIGÁNI. Vtedajšie zákony ukladali vtedajším predstaviteľom obce presťahovať Cigánov mimo dediny. Určil sa im priestor medzi Morvanicovú Úboču a Jaseňom a medzi   potokom a starou cestou z Červenice. Tam bývajú doteraz. História osady od konca vojny do roku 1989: Osada sa začala rozrastať o nové chyže. Štefan aj Andrej odchádzajú za prácou do Čiech. Svoje rodiny ponechali v osade. Ján si priviedol družku z Ostrovian a založil si vlastnú rodinu. Ján výskumníkom povedal o  drastickej udalosti – pogromu na osadníkov v roku 1963. Vtedy niekoľko opitých mužov napadlo osadu… V sedemdesiatych rokoch mali Rómovia svojho poslanca Jozefa  Bilého, druha jednej z Janových dcér. Poslanec Jozef Bilý sa snažil presadiť zavedenie elektriny a pitnej vody do osady. Podarilo sa mu presadiť iba studňu. V 80.rokoch sa Bilý s rodinou presídlil do Tanvaldu (Čechy), v osade ostalo cca 50 obyvateľov. Obecný úrad nechal namontovať kovovú lavicu cez potok, starosta pridal veľkokapacitný kontajner. Počet chyží v čase výskumu bol 11. Chyže sú z dreva oblepené blatom, podlaha hlinená. Dva chyže sú maltované. Iba dva chyže majú popisné čísla 146,147 a ostatné chyže sú postavené bez stavebného povolenia. Keďže v osade nie je zavedená elektrina, osadníci využívajú autobatérie, ktoré si nabíjajú u „ gadžov“ v dedine. Jedna rodina vlastnila benzínovú centrálu na výrobu elektriny. V čase výskumu bolo zistené, že v osade nie je WC, preto obyvatelia využívajú prírodu. Oproti osade na hlavnej ceste je autobusová zástavka. Neďaleko nej je  prepožičané políčko na pestovanie zemiakov a zeleniny. V osade majú psov i sliepky. Nežobrú, peniaze si zadovažujú prácou. Milpošskí Rómovia ako uvádzajú výskumníci nemajú zlú povesť. Dokonca sú hodnotení ako tí lepší Cigáni, čistotnejší, kultivovanejší, ochotní sa podielať na  prácach v dedine. Trvalý pobyt dostávajú iba zosobašení. Na degešov a priživníkov sa pozerajú s opovržením. Osada nemá skúsenosti s homosexualitou. Takto to videli výskumníci.

          Ja pridávam jednu historku, keď som ako vojak základnej služby prišiel na dovolenku, matka môjho rómskeho rovesníka Štefana Červeňáka, Erža, mi hovorila, že aj jej syn Štefan je na vojne, že či som ho tam nevidel.

                                                            Mikuláš Adzima